Božská liturgia náš otca svätého Bazila Veľkého podľa tradície byzantského obradu
Pri Poslednej večeri, „v tú noc, keď bol zradený“ (1 Kor 11, 23), náš Pán Ježiš Kristus ustanovil Svätú Eucharistiu, novozákonnú obetu. Urobil to, aby vo všetkých časoch sprítomnil svoju vlastnú obetu na kríži a aby svojej milovanej neveste Cirkvi zanechal „slávenie pamiatky“ jeho smrti a zmŕtvychvstania, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 25 – 26). Vďaka svojmu božskému ustanoveniu sa svätá Eucharistia stáva „tajomstvom zbožnosti, znakom jednoty a putom lásky“ (svätý Augustín v PL, 35, 1613).
Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu (1963) naliehavo nabádali veriacich, aby „neboli prítomní na tomto tajomstve viery ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali a na posvätnom úkone sa zúčastňovali vedome, nábožne a aktívne“ (Sacrosanctum concilium, 48). Z toho vyplýva potreba vysvetliť historický a obradový vývoj svätej liturgie, pričom treba mať na pamäti Liturgiu svätého Bazila Veľkého, ktorá je najstaršou z byzantských liturgií a dodnes sa používa v našich chrámoch.
Sprítomnenie Poslednej večere sa označuje ako svätá alebo božská liturgia. Slovo „liturgia“ je gréckeho pôvodu a znamená akúkoľvek verejnú činnosť v záujme ľudu (leitos – verejný; ergon – služba, činnosť). V starogréckom preklade Biblie, ktorý sa nazýva Septuaginta, sa slovo „liturgia“ používalo pre obetu, ktorá sa považovala za náboženskú verejnú službu. V Novom zákone sa tento pojem používal pre Kristovu kňazskú činnosť (porov. Hebr 8). V súlade s tým kresťania prijali slovo „liturgia“ ako označenie pre verejnú službu kňaza, ktorý prináša Bohu eucharistickú obetu tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista (porov. List svätého Klimenta Rímskeho, okolo roku 96).
V apoštolských časoch sa slávenie svätej liturgie nazývalo aj „lámanie chleba“ (Sk 2, 42; 1 Kor 10, 16). Ale čoskoro bol zavedený nový grécky pojem „Eucharistia“ (grécke slovo eucharistia znamená vďakyvzdávanie). A tak na konci prvého storočia čítame v Didaché: „V Pánov deň, po tom, čo ste sa zhromaždili, lámte chlieb a prinášajte Eucharistiu, keď ste najskôr vyznali svoje hriechy, aby vaša obeta mohla byť čistá“ (kap. 14). Od času apoštolských otcov, pod vplyvom svätého Ignáca Antiochijského († 107), sa pojem svätá Eucharistia začal používať bežne. Svätý Ignác píše: „Snažte sa stretávať častejšie, aby ste slávili Božiu Eucharistiu a takto mu vzdávali chválu“ (porov. List Efezanom, kap. 13).
Až vo štvrtom storočí bol vo východných cirkvách definitívne osvojený pojem „liturgia“ s prívlastkom „svätá“ alebo „božská“. Do cirkevnej slovančiny bolo slovo „liturgia“ preložené ako „služba“, a tak sa odborným pojmom pre svätú liturgiu stalo „svjasčennaja služba boža“ (svätá božská liturgia), ľudovo „služba boža“. Na Západe svätý Ambróz Milánsky († 397) zaviedol latinský pojem „missa“, ktorý znamená prepustenie ľudu z eucharistického zhromaždenia. A tak od štvrtého storočia začali západné cirkvi používať pojem „svätá omša“, ktorým bol nakoniec vytesnený pojem „svätá liturgia“. Od Druhého vatikánskeho koncilu si však západné cirkvi znovu osvojili výstižnejší pojem „svätá liturgia“.
Božská liturgia je dielo Boha a človeka. Jej ustanovenie a základné prvky pochádzajú od nášho Pána Ježiša Krista, ale čo sa týka jej vonkajšej formy a stavby, je výsledkom ľudského génia. Svätá Eucharistia bola ustanovená pri paschálnej hostine, počas ktorej náš Spasiteľ:
1.) predniesol dlhú a svoju poslednú reč (Jn 14, 1 – 16, 13);
2.) recitoval dlhú kňazskú modlitbu (Jn 17, 1 – 26); a
3.) spieval so svojimi učeníkmi predpísané alelujové žalmy (Mt 26, 30). Tieto sa potom stali konštitutívnymi prvkami prvej časti božskej liturgie, ktorá sa zvyčajne nazýva liturgia slova, pretože Božie slovo (apoštolský list, evanjelium a kázeň-homília) tvorí jej ústrednú časť. Až neskôr boli pridané nejaké modlitby, spev žalmov (antifóny) a ďalšie liturgické hymny (tropáre, trisagion atď.).
Druhá časť božskej liturgie, ktorá sa zvyčajne nazýva liturgia Eucharistie, sa tiež skladá z troch základných prvkov: 1) prinesenie darov;
2) posvätenie alebo premenenie chleba a vína na telo a krv nášho Pána Ježiša Krista;
3) sväté prijímanie, t. j. účasť na Ježišovom tele a krvi.
Tieto prvky predstavujú organický vývoj troch jednoduchých úkonov, ktoré vykonal náš božský Spasiteľ pri Poslednej večeri, a to:
1) požehnal (obetoval Bohu) chlieb a víno;
2) vyslovil slová posvätenia/premenenia: „Toto je moje telo – toto je moja krv“;
3) odovzdal posvätené dary apoštolom vo svätom prijímaní so slovami: „Vezmite a jedzte – pite z nej.“
Tu máme v zárodku všetky podstatné prvky svätej liturgie. Jej slávením apoštolov poveril Ježiš Kristus týmito slovami: „Toto robte na moju pamiatku!“ (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24 – 26).
Kresťanstvo bolo prenasledované a prvé tri storočia muselo pobývať v katakombách. Preto si slávenie svätej Eucharistie muselo uchovať svoju pôvodnú jednoduchosť a stručnosť, ako to dosvedčuje svätý Justín Mučeník († 165) vo svojej Prvej apológii alebo svätý Hippolyt Rímsky († 235) v Apoštolskej tradícii. Až po Konštantínovom mieri (313) získalo kresťanstvo slobodu verejného kultu a mohlo rozvíjať svoju liturgiu. Vtedy sa začali stavať veľkolepé baziliky a zaviedlo sa veľkolepé slávenie svätej liturgie, ako to opísala slávna hispánska pútnička do Svätej zeme Egeria (cca. 394) v jej nedávno objavenom Denníku pútnika.
Ani apoštoli ani apoštolskí otcovia nezanechali žiadny konkrétny formulár božskej liturgie. Liturgie pripísané niektorým apoštolom sú oveľa neskoršieho dátumu a nie sú ich dielom. Zdá sa, že apoštoli a ich nástupcovia sa síce riadili všeobecným vzorom liturgie, ale improvizovali liturgické modlitby, ako to možno usúdiť zo slov svätého Justína: „Ten, kto predsedá, sa potom modlí a vzdáva vďaky podľa svojich najlepších schopností, zatiaľ čo ľud vyjadruje svoj súhlas slovom Amen“ (porov. Prvá apológia, kap. 67). Niet divu, že v polovici štvrtého storočia sa spomínajú početné liturgické formuláre, ktoré sa v rôznych častiach kresťanstva odovzdávali ústnou tradíciou. Tieto rôznorodé formuláre viedli k vzniku rozmanitých foriem bohoslužby, ktoré sa nakoniec vyvinuli do rôznych obradov.
S rastúcim vplyvom Konštantínopolu po Chalcedónskom koncile (451) na Východe a s utváraním byzantského obradu boli miestne liturgické formuláre postupne vytesnené a zostali len dva základné formuláre, ktoré sú spoločné pre všetky cirkvi byzantského obradu: Božská liturgia svätého Bazila Veľkého a Božská liturgia svätého Jána Zlatoústeho.
Keďže v Konštantínopole bola liturgia svätého Bazila slávená skôr než liturgia svätého Jána Zlatoústeho, ďalej sa budeme venovať výlučne Bazilovej liturgii, zatiaľ čo liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa povenujeme v samostatnom článku.
V súčasnosti sa Božská liturgia svätého Bazila Veľkého slávi len desaťkrát do roka, a to: na Štedrý večer, na sviatok svätého Bazila (1. januára), v predvečer Bohozjavenia, počas piatich po sebe nasledujúcich nedieľ Veľkého pôstu, na Veľký štvrtok a na Veľkú sobotu. V ostatné liturgické dni sa uprednostňuje kratší formulár svätého Jána Zlatoústeho. Z liturgických dokumentov spred 10. storočia však možno zistiť, že prevládajúcim a častejšie používaným formulárom bola Bazilova liturgia. Vo svojej súčasnej podobe sa od liturgie svätého Jána Zlatoústeho líši len kňazskými modlitbami, ktoré sú podstatne dlhšie, najmä eucharistickou modlitbou s posvätením/premenením, ktorá je v našom obrade známa ako anafora (gr. anaphora – prinášanie alebo obetovanie).
Liturgia svätého Bazila svojím pôvodom patrí k sýrskemu typu liturgie, ako je tento zachovaný v Apoštolských konštitúciách zo 4. storočia.
Korene liturgie svätého Bazila siahajú do sýrskej Antiochie a palestínskeho Jeruzalema, dvoch miest, ktoré zohrali významnú rolu v rozvoji kresťanskej bohoslužby. V Antiochii boli nasledovníci Krista nazvaní „kresťanmi“ (Sk 11, 26). Z Antiochie sa kresťanstvo a s ním aj kresťanská bohoslužba rozšírili na východ do Mezopotámie a na západ do Kapadócie a do ďalších častí Malej Ázie. Svätú liturgiu z Antiochie prijala ako prvá Kapadócia s metropolitnou stolicou v Cézarei, na ktorej v rokoch 370 až 379 sedel svätý Bazil Veľký. Práve vtedy svätý Bazil zaviedol niektoré liturgické reformy, stanovil náležitý poriadok v slávení božskej liturgie, sformuloval početné liturgické modlitby a zložil niekoľko nových hymnov. Svätý Bazil zložil aj najinšpiratívnejšiu eucharistickú modlitbu, nazývanú anafora, ktorú založil na Svätom písme. Bazilova anafora je považovaná za najkrajšiu liturgickú modlitbu všetkých čias, za čo si svätý Bazil zasluhuje, aby bol sám považovaný za autora tejto božskej liturgie.
Najstarší text liturgie svätého Bazila Veľkého možno nájsť v Barberiniho kódexe z 8. storočia. Ale písomné svedectvá o existencii božskej liturgie, ktorú sformuloval svätý Bazil, možno nájsť oveľa skôr. Svätý Gregor Nysský († 394) vo svojej Pohrebnej reči na svojho brata spomína, že svätý Bazil „ustanovil novú formu (eucharistickej) obety“ (porov. PG, 46, 808). To isté dosvedčujú Agathangelos a Faustos Byzantský vo svojich slávnych dejinách kresťanských počiatkov v Arménsku, ktoré boli napísané začiatkom piateho storočia. Dokonca aj Trullský koncil (Konštantínopol, r. 692) uznáva Bazilovo autorstvo božskej liturgie (32. kánon). Ale najlepším dôkazom pravosti liturgie svätého Bazila sú vnútorné, textové kritériá, keďže liturgické modlitby v sebe zhrňujú celé teologické myslenie tohto slávneho Kapadóčana.
Niekoľko mesiacov po smrti svätého Bazila v roku 379 sa jeho najlepší priateľ svätý Gregor z Nazianzu († 389) stal konštantínopolským arcibiskupom. Najskôr svojim zmäteným veriacim pripomenul učenie Nicejského koncilu (325) a potom sa pokúsil stanoviť určitý poriadok v liturgickom kulte vo svojej novej stolici tým, že zaviedol slávenie liturgie svätého Bazila. V krátkom čase pod vplyvom Konštantínopolskej cirkvi prijali Bazilovu liturgiu všetky cirkvi byzantského obradu, ako to dosvedčuje diakon Peter (cca 520). Vo svojom liste africkým biskupom spomína, že „modlitba oltára (liturgia) blaženého Bazila Cézarejského“ sa v jeho dobe „slávila takmer na celom Východe“ (porov. PL, 65, 449).
Samozrejme, že liturgia svätého Bazila v priebehu storočí prešla určitými zmenami vo svojej forme a obradoch, ale anafora, centrálna časť formulára, zostala nedotknutá, pretože pochádza z pera svätého Bazila. Preto je celý formulár oprávnene nazývaný Božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého.
Tropár k úcte svätého Bazila Veľkého (1. hlas)
Tvoj hlas, úctyhodný otče Bazil, znie po celom svete, ktorý prijal slovo tvojho správneho učenia vysvetľujúceho prirodzenosť stvorených vecí a zdobiaceho dobré zvyky ľudí. Svojím kráľovským kňazstvom preto oroduj za nás pred Kristom, aby spasil naše duše.
Hymnus Bohorodičke
Z teba milostiplná, raduje sa všetko tvorstvo i zbory anjelov i ľudské pokolenie. Ty si posvätný chrám, ty si duchovný raj, ty si panien ozdoba. Veď z teba Boh prijal telo; sám Boh, ktorý je pred vekmi, dieťatkom sa stal. On z tvojho lona spravil svoj trón a tvoj život rozšíril nad nebies priestranstvá. Z teba milostiplná, raduje sa všetko tvorstvo: sláva tebe.
Pápež o Bazilovi Veľkom
„Svätý Bazil, zákonodarca mníchov, bol aj múdrym liturgickým reformátorom. V tejto oblasti jeho činnosti zostáva ako veľmi cenné dedičstvo pre celú Cirkev anafora, ktorá právom nesie jeho meno. Táto veľká eucharistická modlitba, ním (svätým Bazilom) zrevidovaná a obohatená, je považovaná za najkrajšiu dokonca aj medzi tými, ktoré vynikajú svojou krásou“ (pápež Ján Pavol II., O svätom Bazilovi, 2. januára 1980).
