Božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho podľa tradície byzantského obradu
Božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho podľa tradície byzantského obradu
Byzantský obrad sa pýši dvoma formulármi eucharistickej obety, a to Božskou liturgiou svätého Bazila Veľkého a Božskou liturgiou svätého Jána Zlatoústeho.
V tomto príspevku sa budeme venovať Božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho, ktorá sa v súčasnosti zdá byť obľúbenejšia a v byzantskom obrade sa slávi častejšie.
Pred 10. storočím to bolo práve naopak: Bazilova liturgia sa slávila častejšie. Ale pre svoju stručnosť časom prevládla Zlatoústeho liturgia.
Kto bol Ján Zlatoústy?
Svätý Ján Zlatoústy sa narodil okolo roku 345 v Antiochii, kolíske kresťanstva (dnešná Antakya v Turecku). Od svojej mladosti sa venoval štúdiu posvätných spisov u slávnych učiteľov Antiochijskej školy.
Aby mohol svoje kresťanské vzdelanie uplatniť v každodennom živote, tento bystrý mladík sa uchýlil do susedných hôr, kde v tej dobe prekvital veľmi aktívny asketický život. Tam jeden starý pustovník zasvätil tohto horlivého mladíka do mníšskeho života.
Po šiestich rokoch dôkladnej duchovnej prípravy sa Ján vrátil do Antiochie pod ochranu svojho duchovného otca, arcibiskupa svätého Meletia († 381), ktorý ho ihneď vysvätil za diakona.
Meletiov nástupca arcibiskup svätý Flavián († 404) vysvätil Jána za kňaza a poveril ho úlohou kazateľa v najväčšom chráme mesta. Tam tento mladý rečník kázal Božie slovo dvanásť rokov (386 – 397) tak horlivo a schopne, že bol vychvaľovaný ako „Zlatoústy“ (po grécky Chrysostomos).
Ján Zlatoústy je považovaný za najväčšieho kresťanského rečníka všetkých čias. V roku 398 bol Ján na príkaz cisára Arkádia rafinovane privedený do hlavného mesta a vysvätený za konštantínopolského arcibiskupa.
Ako arcibiskup sa Zlatoústy okamžite pustil do cirkevnej reformy a okrem iného obnovil poriadok a dôstojnosť v liturgickom kulte. Preto je svätý Ján Zlatoústy považovaný aj za reformátora byzantskej liturgie.
Liturgia svätého Bazila Veľkého v Konštantínopole
V Konštantínopole svätý Ján Zlatoústy našiel Liturgiu svätého Bazila Veľkého, ktorú tam zaviedol svätý Gregor z Nazianzu počas svojho krátkeho spravovania Konštantínopolskej cirkvi (379 – 381).
Zlatoústy si všimol, že počas dlhých modlitieb Bazilovej liturgie veriaci začínali byť roztržití a nepokojní. Preto zaviedol slávenie o niečo kratšej sýrskej liturgie, ktorá bola používaná v jeho materskej Antiochijskej cirkvi a bola nazývaná Liturgia dvanástich apoštolov.
Zlatoústy ju len upravil a niektoré modlitby nahradil svojimi vlastnými.
Rukopis z 8. storočia, ktorý je známy ako Codex Barberini, pripisuje Zlatoústemu len dve liturgické modlitby: modlitbu za katechumenov a zaambónnu modlitba.
Až v neskorších rukopisoch, počnúc 11. storočím, sa celá božská liturgia pripisuje svätému Jánovi Zlatoústemu.
Z liturgických prameňov vyplýva, že svätý Ján Zlatoústy nevytvoril celú božskú liturgiu, dokonca ani jej hlavnú časť, ktorá je nazývaná anafora.
Zlatoústeho liturgická úloha sa obmedzila na úpravu už existujúceho formulára božskej liturgie a na zostavenie niektorých doplnkových liturgických modlitieb.
Vďaka svojej praktickosti a autorite svätého Jána takzvaná Božská liturgia svätého Jána Zlatoústeho do 13. storočia vytesnila všetky ostatné byzantské liturgie, s výnimkou Božskej liturgie svätého Bazila Veľkého, ktorá sa však posunula na druhé miesto.
Počas stáročí Zlatoústeho liturgia prešla určitým vývojom v texte aj rituáli.
Tak napríklad v 5. storočí bol do Zlatoústeho liturgie zavedený hymnus Trisagion. V nasledujúcom storočí bola Zlatoústeho liturgia obohatená o hymnus na Vtelenie (Jednorodený Synu), ďalej o Cherubínsky hymnus a Symbol viery.
Až 7. storočí bol obrad prípravy eucharistických darov (proskomídia) presunutý na začiatok bohoslužby a boli pridané antifóny. Koncom 8. storočia už máme definitívny formulár Božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho, čo sa týka jej vonkajšej štruktúry a modlitieb.
Zlatoústeho liturgia v preklade svätých Cyrila a Metoda
V roku 1850 bol v gréckom Monastieri svätej Kataríny pri úpätí vrchu Sinaj objavený ďalší liturgický rukopis z 9. storočia, ktorý je známy ako Codex Porphyrianus.
Ide o formulár božskej liturgie, ktorý v roku 863 preložili svätí Cyril a Metod do staroslovienčiny a ktorý sa stal sa spoločným dedičstvom všetkých kresťanských Slovanov.
Bohužiaľ, z cyrilo-metodských čias máme len niekoľko úryvkov zo Svätého písma, ale nemáme žiadny starosloviensky text svätej liturgie.
Najstaršie staroslovienske liturgické texty sa nachádzajú v liturgikonoch Antona Romanoviča († 1147) a Barlaama Chutinského († 1192), obidva texty pochádzajú z 12. storočia.
S nárastom počtu liturgických rukopisov pozorujeme veľkú rozmanitosť vo formulácii textu a rubrík. Dokonca aj obradné postupy sa líšili od miesta k miestu a od storočia k storočiu.
Až v 14. storočí došlo k úspešnému pokusu o štandardizáciu liturgického textu a rubrík, ktorý uskutočnil patriarcha Filoteos Konštantínopolský († 1376) vo svojom slávnom Poriadku slávenia, nazývanom Diataxis (porov. PG, 154, 745 – 766).
Postupom času Filoteovu Diataxis prijali všetky miestne cirkvi byzantského obradu, takže sa stala zjednocujúcou silou slávenia božskej liturgie.
Filoteovu Diataxis takmer okamžite preložil do cirkevnej slovančiny kyjevský metropolita Cyprián Camvlak (1390 – 1406) a zaviedol ju v slovanských krajinách, ktoré sa riadili byzantským obradom.
Takže Diataxis znamenala veľmi dôležité obdobie vo vývoji byzantského obradu a stala sa vzorom pre tlačené liturgikony v nasledujúcich storočiach.
Liturgické komentáre
Liturgické komentáre majú veľký význam pre správne chápanie svätej liturgie. Vysvetľujú nám, ako sa vyvíjali rôzne liturgické obrady a úkony. Objasňujú nám, prečo sa tieto úkony a obrady vyvíjali práve takýmto spôsobom. A odhaľujú nám ich pôvodný liturgický význam.
Prvé liturgické komentáre sú stručné a venujú sa len dôležitejším častiam božskej liturgie. Taký je komentár svätého Cyrila Jeruzalemského († 386), zachovaný v jeho piatej Mystagogickej katechéze (porov. PG, 33, 1109 – 1128).
Pseudo-Dionýzovo dielo Cirkevná hierarchia, pochádzajúce pravdepodobne z 5. storočia, nám ponúka mystický a symbolický výklad božskej liturgie (porov. PG, 3, 423 – 446).
Podobný komentár napísal svätý Maxim Vyznávač († 622) vo svojom úvode k tajomstvám liturgie, nazvanom Mystagógia (porov. PG, 91, 657 – 718). Toto je najstarší komentár ku konštantínopolskej forme božskej liturgie. Svätý Maxim ako prvý použil pseudo-dionýzovskú symboliku na liturgiu v byzantskom obrade.
Mystická teória
Najlepší komentár k byzantskej liturgii sa pripisuje konštantínopolskému patriarchovi svätému Germanovi († 740) a nesie názov Mystická teória (porov. PG, 98, 383 – 454), pričom ide o dielo o niečo neskoršieho datovania. V tomto komentári je svätá liturgia po prvýkrát vysvetlená ako symbolické znázornenie života Ježiša Krista.
Život Ježiša Krista sa zvyčajne delí na tri obdobia:
1) skrytý život,
2) verejný život a
3) spásonosný život alebo Kristovo dielo spásy.
V súlade s týmito troma obdobiami Kristovho života sa aj božská liturgia dá rozdeliť na tri po sebe nasledujúce časti:
a) Proskomídia – obrad prípravy svätých darov (chleba a vína) na bočnom oltárnom stole, symbolizujúci Ježišov skrytý život;
b) Liturgia slova s čítaniami zo Svätého písma a kázňou symbolizuje Ježišov verejný život; a nakoniec
c) Liturgia Eucharistie, ktorá symbolizuje spásonosné dielo nášho Pána, jeho utrpenie, smrť na kríži, slávne vzkriesenie a nanebovstúpenie.
Šarm a originálnosť prístupu diela Mystická teória spôsobili, že tento komentár sa stal medzi veriacimi veľmi obľúbeným a duchovne prínosným. Od jeho vzniku prevládal symbolický výklad svätej liturgie nielen na Východe, ale aj na Západe.
Len nedávno začali liturgisti používať vedecko-historickú metódu pri svojom úsilí odhaliť skutočný teologický význam eucharistickej obety, ako ho prezentujú rôzne liturgické formuláre.
Rusínske komentáre k liturgii
Najstarší karpatsko-rusínsky komentár k božskej liturgii patrí baziliánskemu otcovi Joanikovi Bazilovičovi († 1821), má názov Výklad svätej liturgie ako skutočnej a nekrvavej novozákonnej obety a bol spísaný v roku 1815.
Bohužiaľ, pre zásah úradného uhorského cenzora v Budíne toto vynikajúce dielo nikdy nebolo vytlačené a zostalo v rukopise. Ten sa v súčasnosti uchováva v Univerzitnej knižnici v Užhorode.
Otec Bazilovič založil svoj komentár na dielach takých významných liturgických autorít, akými sú svätý German, Simeon Solúnsky a Jacques Goar. Vo svojom originálnom diele sa venoval aj pôvodu a šíreniu byzantského obradu medzi slovanskými národmi.
V polovici 19. storočia nachádzame ďalšie dve diela o svätej liturgii:
Liturgický katechizmus od kanonika Alexandra Duchnoviča, vydaný v Budíne (1851) a vo Ľvove (1854); a Liturhiku alebo Výklad bohoslužieb z pera kňaza Eugenija Fencika, vydaný v Budapešti (1878).
V roku 1902 kanonik Simeon Szabo publikoval v latinčine svoj komentár k Liturgii svätého Jána Zlatoústeho, ktorý napísal pre seminaristov Eparchiálneho seminára v Užhorode.
Zďaleka najlepší karpatský komentár k svätej liturgii pochádza z pera Mons. Mikuláša Russnáka. Má názov Liturgie Východnej cirkvi a bol vydaný v maďarskom jazyku v roku 1915 v Budapešti. Prof. Russnák vo svojom vynikajúcom diele opísal všetky tri liturgie, čiže Liturgiu svätého Jána Zlatoústeho, Liturgiu svätého Bazila Veľkého a Liturgiu vopred posvätených darov. A okrem toho porovnával byzantskú liturgiu s latinskou omšou.
Tropár svätého Jána Zlatoústeho (8. hlas)
Milosť, ktorá vychádzala z tvojich úst, ako jasná žiara ohňa osvecuje celý svet, odhalila svetu poklad v nezištnosti ukrytý a nám zasa ukazuje vznešenosť pokory. Svojím slovom nás, otče Ján Zlatoústy, poučuj a pros Krista, Božie Slovo, aby našim dušiam spásu daroval.
Modlitba obetovania
Pane, Bože všemohúci, jediný svätý, ty prijímaš obetu chvály od tých, ktorí ťa vzývajú celým svojím srdcom. Prijmi ich modlitby a nás hriešnych priveď k svojmu svätému žertveníku. Dovoľ nám prinášať ti dary a duchovné žertvy za naše hriechy i za nevedomosti ľudu, aby sme našli milosť pred tebou. Nech ti je naša obeta príjemná a nech Duch tvojej milosti spočinie na nás a na týchto predložených daroch i na celom tvojom ľude. Štedrosťou tvojho jednorodeného Syna, s ktorým si velebený spolu s tvojím presvätým, dobrým a životodarným Duchom teraz i vždycky i na veky vekov.
Modlitba
„Keď vidíš Pána, ktorý je obetovaný a položený na oltárnom stole, a kňaza, ktorý stojí a modlí sa nad obetou, a všetkých veriacich, ktorí sú očistení tou vzácnou krvou, môžeš si myslieť, že si stále ešte medzi ľuďmi, ktorí stoja na zemi? (Ján Zlatoústy, O kňazstve, 111, 4)
Zdroj: https://archpitt.org/the-divine-liturgy-of-our-father-st-john-chrysostom-according-to-byzantine-rite-tradition/ Preložil o. Ján Krupa
