Pittsburská metropólia: Svätý krst

Krst podľa praxe byzantského obradu.

Sväté tajomstvá (sviatosti) sú najdôležitejšie prostriedky našej spásy, ktoré ustanovil a zveril Cirkvi náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. Existuje sedem takýchto sviatostných tajomstiev, ktoré udeľuje cirkev byzantského obradu. Prvým z nich je sväté tajomstvo krstu, ktorým sa v Ježišovi Kristovi stávame znovuzrodenými do božského života Božích detí a stávame sa živými členmi Jeho Cirkvi.

Grécky pojem pre krst baptismos znamená doslovne kúpanie alebo umývanie, ako naznačuje svätý Pavol, ktorý povedal, že Ježiš nás spasil „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy vo Svätom Duchu“ (Tít 3, 5). Svätý Ján Zlatoústy († 407) poznamenáva: „Toto mystické očistenie (krst) sa nazýva aj kúpeľom znovuzrodenia“ (porov. Zlatoústeho Krstné inštrukcie, IX, 12).

Krst z nás robí kresťanov, nasledovníkov Krista (Sk 11, 26), lebo „všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Keďže sme krstom boli mysticky zjednotení s Kristom, už nepatríme sebe, ale Kristovi (porov. 2 Kor 10, 7).

Pred svojím nanebovstúpením náš Pán poveril svojich učeníkov a prostredníctvom nich svoju Cirkev, aby učili všetky národy a robili z nich kresťanov: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 18 – 20). A spasený bude len ten, „kto uverí a dá sa pokrstiť“ (Mk 16, 16).

Ustanovenie krstu pochádza priamo od nášho Pána Ježiša Krista, ktorý na začiatku svojho verejného pôsobenia slávnostne vyhlásil: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5). Cirkev uznáva krst ako nové narodenie zo Svätého Ducha, ktoré označuje začiatok nášho božského života v Kristovi Ježišovi, ako svedčí svätý Irenej († 202):

„Krst je pečaťou večného života a nášho znovuzrodenia v Božom Duchu, aby sme sa stali nielen deťmi ľudí, ale aj deťmi večného Boha“ (porov. Irenejov Výklad apoštolského kázania, úryvky).

Keď sa v deň Päťdesiatnice Židia pýtali Petra, čo musia robiť, aby boli spasení, odpovedal im: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista (t. j. krstom ustanoveným Ježišom Kristom – Sk 19, 5) na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (pomocou myropomazania). Sväté písmo nás uisťuje, že tí, ktorí prijali Petrovu radu, „dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší“ (Sk 2, 37 – 38. 41). Apoštoli a ich nástupcovia pokrstili všetkých, ktorí uverili v Ježiša Krista a sľúbili, že sa budú riadiť Jeho učením. Tak boli uvedení do kresťanského spoločenstva, ako to dosvedčuje mučeník v druhom storočí, svätý Justín († 156): „Tí, ktorí veria v pravdu nášho učenia a zaväzujú sa žiť podľa neho…, sú nami privádzaní na miesto, kde je voda, aby boli znovuzrodení (pokrstení) rovnakým spôsobom, akým sme boli my – v mene Boha Otca a nášho Spasiteľa Ježiša Krista a Svätého Ducha“ (porov. Prvá apológia, 61).

Pôvodne bol krstný rituál veľmi jednoduchý, ako nám ho opisuje dokument z prvého storočia, Učenie dvanástich apoštolov, všeobecne známy pod gréckym názvom Didaché (učenie), napísaný okolo roku 90.

„Čo sa týka krstu – krstite v tečúcej vode. Ale ak nemáte tečúcu vodu, použite takú, akú mate k dispozícii. Trikrát lejte vodu na hlavu v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (porov. Didaché, 7).

Ale postupom času, ako sa rozvíjal liturgický život Cirkvi, podoba svätého krstu sa stávala čoraz prepracovanejšou a bola neustále obohacovaná o veľmi pôsobivé a symbolické ceremónie, ktoré napodobňovali pompéznosť a nádheru cisárskeho dvora. Veď Cirkev skutočne predstavovala Božie kráľovstvo na zemi. V polovici 4. storočia dosiahol krstný rituál v Byzantskej cirkvi svoj plný rozvoj, o čom svedčia katechetické prednášky svätého Cyrila Jeruzalemského, prednesené počas Veľkého pôstu v roku 348 v Bazilike Božieho hrobu. Ďalšou autoritou v oblasti rozvoja krstného rituálu je svätý Ján Zlatoústy, ktorý predniesol svoje krstné katechézy v Antiochii medzi rokmi 388 – 390.

V týchto patristických inštrukciách môžeme jasne vysledovať všetky integrálne súčasti súčasnej krstnej iniciácie, a to:

1) prijatie kandidáta na krst (katechumenát), pričom kandidáta musel predstaviť ručiteľ;

2) exorcizmus – keďže v dôsledku prvotného hriechu boli kandidáti do určitej miery podriadení nepriateľskej moci zlého ducha (porov. Zlatoústy, Krstné inštrukcie, 11, 12 – 14);

3) zrieknutie sa diabla a pripojenie sa ku Kristovi, čo Zlatoústy označuje ako „zmluvu viery“ (tamže, XI, 19 – 26);

4) vyznanie viery, ktoré svätý Cyril nazýva „spásne vyznanie“ (porov. Katechetické prednášky, XX, 4);

5) pomazanie olejom katechumenov, ktoré z nás robí „atlétov Krista“ (porov. Zlatoústy, Krstné inštrukcie, II, 23);

6) krst „vodou a Svätým Duchom“ (Jn 3, 5), obnovujúci Boží obraz (Gn 1, 26);

7) zaodetie bielym rúchom, nazývaným „rúcho spravodlivosti“, symbolizujúcim spravodlivosť duše, ktorá je oslobodená od „každej poškvrny “ (porov. Zlatoústy, Krstné inštrukcie, VII, 24);

8) odovzdanie horiacej sviece ako pripomienka pokrstenému, aby počas celého svojho života „žiaril svetlom viery a dobrých skutkov“.

Týmito ceremóniami vlastne uzatvárame udelenie svätého krstu, aj keď v našom byzantskom obrade kňaz pokračuje v rituáli udelením svätého tajomstva myropomazania (birmovania).

Aby sme mohli vstúpiť do nebeského kráľovstva, musíme byť pokrstení (Jn 3, 5). Keďže deti sa rodia v stave prvotného hriechu (Rim 5, 12 – 14) a mnohé z nich umierajú skôr, ako dosiahnu dospelosť, od apoštolských čias bol zavedený v Cirkvi krst detí, ako svedčí slávny alexandrijský učiteľ Origenes († 253) vo svojom komentári k Listu Rimanom, V, 9. Apoštoli si uchovali v pamäti napomenutie od nášho Pána: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo!“ (Lk 18, 16). Cirkevný otec v 2. storočí svätý Irenej Lyonský trval na tom, že Ježiš Kristus „prišiel, aby spasil všetkých, ktorí sú skrze Neho znovuzrodení k Bohu: dojčatá aj deti, chlapcov aj dievčatá, mladých aj starých“ (porov. Proti herézam, II, 22,4). Svätý Ján Zlatoústy podáva nasledovné vysvetlenie: „Krstíme dojčatá, hoci nemajú (osobné) hriechy, aby im bol daný dar posvätenia, spravodlivosti, synovskej adopcie a dedičstva (neba) a aby sa ako údy Krista (t. j.  Cirkvi) stali príbytkom Svätého Ducha“ (porov. Krstné inštrukcie, III, 6)

Počas 4. storočia, keď niektorí kresťanskí rodičia začali odkladať krst svojich detí až do dospelosti, mnohí cirkevní otcovia, ako napríklad svätý Bazil Veľký († 379), svätý Gregor z Nazianzu († 389), svätý Ambróz Milánsky († 397), aby sme spomenuli aspoň niektorých, sa energicky snažili vykoreniť tento nešvár. Nakoniec prevládol pôvodný zvyk krstiť malé deti.

Keďže krstný rituál v byzantskom obrade je koncipovaný tak, že kandidát sa musí aktívne zúčastňovať a odpovedať na otázky kňaza (zrieknutie sa Satana, zjednotenie sa s Kristom, vyznanie viery atď.), nevyhnutným sa stalo zavedenie ručiteľov. Ručitelia prinášajú dieťa, ktoré má byť pokrstené, do chrámu a v mene dieťaťa dávajú potrebné odpovede v priebehu krstného rituálu.

Hlavnou zodpovednosťou ručiteľov je zabezpečovať kresťanskú výchovu svojich „duchovných detí“ a poskytovať im vedenie v ich duchovnom živote. Svätý Ján Zlatoústy ich nazýva „duchovnými rodičmi“, keďže „by mali prejavovať svoju otcovskú lásku povzbudzovaním, radami a korigovaním tých, za ktorých ručia (porov. Krstné inštrukcie, 11, 15 – 16). Takáto prax bola potvrdená už na Prvom ekumenickom koncile v Nicei, ktorý sa zhromaždil v roku 325 (kánon 22).

Spočiatku sa vyžadoval len jeden ručiteľ. No neskôr, v stredoveku, bol zavedený zvyk mať dvoch alebo viacerých ručiteľov. Nakoniec, od 15. storočia, prevládol zvyk mať dvoch ručiteľov, muža a ženu, čím sa vytvorila určitá podobnosť medzi prirodzenými a duchovnými rodičmi pokrsteného. Krstní rodičia sa stávajú aj oficiálnymi svedkami krstu a ich mená sa zapisujú do krstného registra (matrika pokrstených).

Pri krste kandidáti dostávajú aj svoje kresťanské meno. V prvých troch storočiach boli krstení pod svojimi rodnými menami. Až po roku 313, keď bolo kresťanstvo v Rímskej ríši legalizované, začali cirkevní otcovia presadzovať zvyk nahrádzať pohanské mená krstených kresťanskými menami. Už Prvý nicejský koncil (r. 325) v tomto zmysle uzákonil: „Veriaci nemajú dávať svojim deťom pohanské mená, ale nech kresťania používajú svoje vlastné mená“ (kánon 30).

Za kresťanské mená boli považované mená apoštolov, mučeníkov a vyznávačov, ktoré „zabezpečujú pre krstených ich nebeskú ochranu“ (porov. Teodoret Cýrsky, Kázeň 8). Neskôr boli zavedené biblické mená zo Starého aj Nového zákona. Za kresťanské sa považovali aj mená kresťanských čností.   

Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje: „Kresťanskí rodičia by mali svojim deťom vždy dávať také mená, ktoré by ich inšpirovali k čnostnému životu a slúžili ostatným ako pripomienka skutočného kresťanského života“ (porov. Homília na Genezis, 21)

Na štyridsiaty deň po narodení dieťaťa je predpísaná špeciálne ceremónia, všeobecne známa ako Uvedenie dieťaťa do chrámu, napodobňujúca predstavenie nášho Pána v chráme. Keď kňaz vedie matku s dieťaťom do chrámu, hovorí: „Vstúp do Božieho domu a pokloň sa Synovi požehnanej Panny Márie. Pokloň sa Tomu, ktorý ti dal porodiť dieťa.“

Na záver tohto rituálu sa matke aj dieťaťu udelí osobitné požehnanie, pričom kňaz ich pokropí svätenou vodou.

Pôvodne sa uvedenie novopokrstených do chrámu konalo hneď po krstných ceremóniách, keď ich duchovenstvo viedlo v slávnostnom sprievode do chrámu, kde ich privítal radostný spev zhromaždenia: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Aleluja“ (Gal 3, 27). Po zavedení krstu detí musela byť pôvodná cirkevná ceremónia upravená a rozvinutá do podoby osobitného rituálu (porov. Goar, Euchologion, s. 269). K plnému rozvoju rituálu uvedenia do chrámu došlo v priebehu 13. a 14. storočia, ako o tom svedčí Simeon Solúnsky († 1429): „Na štyridsiaty deň matka opäť prinesie svoje dieťa do chrámu, kde obetuje svoje dieťa Bohu ako dar.“ Následne Simeon podáva kompletný opis tohto ceremoniálu (porov. O sviatostiach, 60).

Krstné sľuby

Keď sme sa otočili na Západ, ktorý symbolizuje temnotu a ríšu Satana, slávnostne sľubujeme:

„Zriekam sa satana, všetkých jeho skutkov, všetkých jeho anjelov, všetkej služby jemu a všetkej jeho arogancie. (Trikrát)

Keď sa obrátime na Východ, symbol raja (Gn 2, 8), do ktorého sme boli uvedení pomocou krstu, a verejne vyhlásime: Verím v Krista a sľubujem slúžiť mu. (Trikrát)

Ďalej vyznáme našu vieru, recitujúc Symbol viery, Verím v jedného Boha…

Svätý Ján Zlatoústy povzbudzoval novopokrstených, aby často opakovali svoje krstné sľuby:

„Opakujte tieto slová, lebo nič vám nedodá viac istoty ako tieto slová, pokiaľ ich osvedčujete svojimi skutkami. Tieto slová tvoria našu zmluvu s naším Vládcom, Ježišom Kristom“ (porov. Zlatoústeho Krstné inštrukcie XII, 48 – 49).

Krstná formula

Svätý Ján Krstiteľ nám hovorí, že to nie človek, ale Kristus nás krstí: „Prichádza mocnejší, ako som ja… On vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom“ (Lk 3, 16). Z tohto dôvodu kňaz, keď nás krstil, nepovedal: ‚Krstím ťa,‘ ale: ‚Boží služobník NN sa krstí v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.‘ Týmto spôsobom kňaz ukázal, že to nie on nás pokrstil, ale Boh v blaženej Trojici“ (porov. sv. Ján Zlatoústy, Krstné inštrukcie XI, 13 – 14).

Zdroj: https://archpitt.org/holy-christening/ Preložil o. Ján Krupa