Pittsburská metropólia: Sväté tajomstvá (sviatosti) všeobecne

Sväté tajomstvá: sviatosti v tradícii byzantského obradu

Aby mohol pokračovať vo svojom diele vykúpenia „až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), náš Pán Ježiš Kristus založil Cirkev a obdaril ju Svätým Duchom (Sk 2, 33) a všetkými prostriedkami potrebnými na spásu. Najdôležitejšími z týchto prostriedkov spásy sú sviatosti.

Sviatosť znamená niečo sväté, niečo posvätné. V našom prípade to znamená posvätný obrad, ktorý silou Svätého Ducha udeľuje božskú milosť, t. j. prenáša vykupiteľskú silu Boha na dušu človeka. Keďže pôsobenie Svätého Ducha v ľudskej duši zostáva skrytou realitou zahalenou tajomstvom (grécke mysterion, tajomstvo), v byzantskej tradícii právom nazývame sviatosti svätými tajomstvami.

Svätý Ján Zlatoústy († 407) vysvetľuje: „Nazýva sa to tajomstvo, pretože to, čo veríme, nie je rovnaké ako to, čo vidíme; jedno vidíme, a druhé veríme. Lebo taká je prirodzenosť tajomstiev“ (Homília na 1 Kor 7, 2).

Boh stvoril človeka na svoj „obraz a podobu“ (Gn 1, 26) a venoval mu dar božského života. Po skúške na zemi bol človek predurčený k večnému životu s Bohom v nebi. Avšak vďaka neposlušnosti Adama a Evy človek stratil dar božského života vo svojej duši a tak sa mu uzavrelo nebo. Namiesto toho človek zdedil utrpenie a zármutok, zatiaľ čo hriech ovládol jeho dušu a viedol ho k „večnému súdu“ (Hebr 6, 2).

Vo svojej nekonečnej láske a milosrdenstve sa Boh rozhodol zachrániť človeka. Preto dal „svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Svojím utrpením a smrťou Ježiš sňal „hriech sveta“ (Jn 1, 29) a získal spásu pre všetkých. Keďže sme boli „ospravodlivení“ Kristovou milosťou, opäť sa stávame „podľa nádeje dedičmi večného života“ (Tít 3, 7).

Ježiš Kristus prišiel na zem, aby sme „mali (božský) život a… mali (ho) hojnejšie“ (Jn 10, 10). Aby uviedol a udržiaval tento božský život v našej duši, ustanovil sväté tajomstvá (sviatosti), ktoré sa tak stali najdôležitejšími prostriedkami našej spásy. Sedem tajomstiev uspokojuje všetky základné potreby nášho duchovného života, ku ktorému sme sa narodili „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5) pomocou krstu. Svätý Pavol opisuje tajomstvo krstu ako „kúpeľ znovuzrodenia a obnovy (božského života) vo Svätom Duchu“ (Tít 3, 5).

Jednoduché narodenie však nestačí na to, aby sme zostali nažive. Musíme rásť a stať sa silnými, aby sme mohli prekonať všetky prekážky pre náš duchovný rozvoj. Z tohto dôvodu nás pomocou tajomstva myropomazania (birmovania) Ježiš posilňuje „mocou z výsosti“ (Lk 24, 49), t. j. silou Svätého Ducha.

Božský život milosti, ktorý nám bol daný krstom, je potom udržiavaný a živený telom a krvou Ježiša Krista, ktoré sú nám poskytované vo svätej Eucharistii. Sväté prijímanie sa tak pre nás stáva znakom „večného života“ (Jn 6, 54).

Tieto tri tajomstvá sa zvyčajne označujú ako sväté tajomstvá iniciácie, keďže pomocou nich je nám navrátený božský život a stávame sa úzko zjednotenými s Ježišom Kristom, čo z nás robí údy Jeho tajomného Tela, Cirkvi (Kol 1, 18). Pomocou nich sme uvádzaní do Cirkvi. Preto sa od samého počiatku kresťanstva tieto tri tajomstvá udeľovali obrátencom naraz.

Počas nášho pozemského putovania zostávame vystavení pokušeniam a často nás premáha hriech, ktorý nám spôsobuje duchovnú chorobu. Ako liek proti hriechu a prípadnej duchovnej smrti (strate božského života milosti) nám náš Pán poskytol sväté tajomstvo pokánia, ktorým sa nám odpúšťajú hriechy a sa nám navracia duchovné zdravie. V prípadoch vážnej telesnej choroby je Cirkev pripravená utešiť nás svätým tajomstvom pomazania, ktorým sa naše utrpenia spájajú s utrpeniami Krista „v nádeji na večný život“ (Tít 1, 2). Sväté pomazanie nám očisťuje dušu od hriechu a často nám navracia aj telesné zdravie, ako vysvetľuje svätý Jakub: „Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jk 5, 15).

Aby sa Božie kráľovstvo mohlo rozširovať, náš Pán povýšil sobášne zjednotenie kresťanského páru na sväté tajomstvo manželstva a takto ich obdarúva milosťou na pestovanie vzájomnej lásky (Ef 5, 32 – 33) a zabezpečovanie kresťanskej výchovy svojich detí (1 Kor 7, 14).

Cirkev pokračuje Kristovo dielo spásy prostredníctvom svojich služobníkov, ktorým bola udelená moc Svätého Ducha rukopoložením biskupa. Takto sväté tajomstvo svätých stavov vybavuje Cirkev autentickými „Kristovým služobníkmi a správcami Božích tajomstiev“ (1 Kor 4, 1), ktorí vedú Boží ľud k spáse.

Týchto sedem svätých tajomstiev (sviatostí), ustanovených Ježišom, sa používalo už od apoštolských čias. Dokumentačný dôkaz o ich udeľovaní nám poskytuje Sväté písmo a je to podporené spismi cirkevných otcov.

Prví kresťania nešpekulovali o svätých tajomstvách. Namiesto toho využívali ich „úžasnú silu“ (sv. Ján Zlatoústy) a snažili sa podľa nich žiť ako vykúpené Božie deti (Kol 1, 10). Ani nepremýšľali o presnom počte svätých tajomstiev.

Hlavnou starosťou Otcov bolo poučiť kandidátov a pripraviť ich na prijatie svätých tajomstiev s čo najväčším duchovným úžitkom. V snahe uspokojiť skutočné potreby obrátencov sa Otcovia sústreďovali na tajomstvá iniciácie (krst, myropomazanie a Eucharistiu) a sväté stavy. Ostatné tajomstvá boli Otcami pojednávané len okrajovo, bez väčších podrobností.

Počas patristického obdobia bolo udeľovanie všetkých siedmich svätých tajomstiev jednomyseľné a nikto sa nepokúšal poprieť ich platnosť. Otcovia prísne zachovávali  „disciplínu utajovania“ (disciplina arcani), a preto obmedzili svoje pojednávanie o svätých tajomstiev len na ich náboženský a asketický význam, bez akéhokoľvek systematického predstavenia sviatostnej doktríny ako celku. „Disciplína utajovania“, t. j. nezverejňovať učenie Cirkvi o svätých tajomstvách, bola založená na Kristovom zákaze: „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine“ (Mt 7, 6). Preto svätý Bazil († 379) vysvetľuje: „Apoštoli a Otcovia, ktorí stanovili zákony Cirkvi, od počiatku držali v tajnosti a mlčaní úžasnú dôstojnosť tajomstiev (porov. O Svätom Duchu, 27).

Hoci počet svätých tajomstiev bol stanovený na sedem od 7. storočia, na systematické podanie doktríny o svätých tajomstvách, známe ako sakramentálne teológia, musíme čakať až do obdobia scholastiky na Západe (12. a 13. storočie). V 14. storočí bolo toto scholastické podanie s niekoľkými menšími úpravami prijaté aj Byzantskou cirkvou.

Solúnsky arcibiskup Simeon († 1429) sa svojou autoritou zaslúžil o konečnú fixáciu byzantskej teológie svätých tajomstvách v úplnej harmónii so Západom (porov. Migne, Patrologia Graeca, zv. 155). V dôsledku toho došlo na Florentskom koncile (1439) k úplnej dohode medzi Byzantskou a Rímskou cirkvou ohľadom svätých tajomstiev (sviatostí). Medzi teológmi môžu existovať nejaké individuálne výnimky, ale oficiálne stanovisko Byzantskej cirkvi zostáva nezmenené až do súčasnosti.

Keď Cyril Lukaris, ktorý sa stal konštantínopolským patriarchom vďaka svojim osobným intrigám, sa pokúsil zaviesť protestantské učenie – uznávanie iba dvoch sviatostí (krstu a Eucharistie) – bol okamžite odsúdený Konštantínopolskou synodou v roku 1638. Následne synoda v meste Jasy v roku 1642 prijala Pravoslávne vyznanie kyjevského metropolitu Petra Mohylu, ktoré obsahuje tradičné učenie o siedmich svätých tajomstvách. V nasledujúcom roku Mohylovo Pravoslávne vyznanie schválila Konštantínopolská synoda a nakoniec bolo prijaté všetkými východnými cirkvami. Takto sa tradičné učenie Byzantskej cirkvi o svätých tajomstvách zachovalo až do súčasnosti.

Autentická byzantská tradícia teda učí, že náš Pán vybavil svoju Cirkev siedmimi hlavnými prostriedkami spásy – svätými tajomstvami. Tajomstvá (sviatosti) sú nielen kanálmi Božej milosti, ale aj vnímateľnými znakmi (symbolmi) neviditeľnej Božej milosti, ktorú udeľujú pomocou vykonávania posvätných obradov.

Preto svätý Ján Zlatoústy opisuje sväté tajomstvá ako „symboly našej spásy, vnímateľné pomocou viery“ (porov. Osemdesiata šiesta homília na Jána, 4).

Počas stáročí sa vyskytli rôzne pokusy o všeobecnú definíciu svätých tajomstiev. Definícia svätého Augustína sa stala klasickou už od 5. storočia: sviatosť (sväté tajomstvo) je viditeľný znak neviditeľnej milosti, ustanovený Kristom. Augustínova definícia zostala v bežnom používaní tak na Západe, ako aj na Východe. Neskorší teológovia pridali len účel ustanovenia sviatosti: „na posvätenie“ alebo „na spásu človeka“.

Božia vykupiteľská sila (milosť) a pôsobenie Svätého Ducha v našej duši sú pre nás neviditeľné a nepostrehnuteľné. Preto sa Ježiš Kristus rozhodol udeľovať svoju spasiteľnú milosť viditeľným spôsobom, cez vonkajšie symboly alebo znaky, svätý obrad, ktorým sa božská milosť naznačuje a udeľuje. Takto, osvietení našou vierou, nadobúdame istotu, že prijímame Božiu milosť skrze neviditeľné pôsobenie Svätého Ducha v našej duši.

Keďže vykupiteľská milosť bola zaslúžená a prichádza k nám skrze nášho Pána Ježiša Krista (Jn 1, 17), jedine Ježiš mal moc a autoritu ustanoviť sväté tajomstvá ako primárny prostriedok našej spásy. V našich budúcich letákoch o jednotlivých tajomstvách poukážeme na to, ako a kedy náš Pán skutočne ustanovil každé tajomstvo. Počas nasledujúcich storočí Cirkev vytvorila a vypracovala vlastný liturgický obrad pre udeľovanie svätých tajomstiev, aby boli pre veriacich slávnostnejšie a významovo plnšie. Avšak bol to Ježiš Kristus a jedine On, kto ustanovil sedem svätých tajomstiev, rovnako ako ustanovil Cirkev, aby pokračovala v Jeho diele spásy.

Svätý Ján Zlatoústy o svätom tajomstve

„Nazýva sa to tajomstvo, pretože to, čo veríme, nie je rovnaké ako to, čo vidíme, keďže jedno vidíme, ale druhé veríme. Lebo taká je prirodzenosť našich tajomstiev… Keď neveriaci počuje o krste, považuje ho len za vodu, ale ja nevidím len na to, čo je viditeľné, ale aj očistenie duše (Svätým) Duchom.“ (Siedma homília na 1 Kor 2)

Svätý Ján Zlatoústy o disciplíne utajovania

„Rád by som sa rozprával o tejto veci (= o krste) otvorene, ale neodvažujem sa pre neiniciovaných (= nepokrstených). Sťažujú nám náš výklad a nútia nás, aby sme nehovorili jasne, podľa svojich schopností, ale len zahalene.“

Naša najstaršia definícia svätého tajomstva

V prvom tlačenom karpatsko-ruténskom katechizme biskupa Josepha J. de Camillisa z roku 1698 na strane 149 nachádzame nasledujúcu definíciu svätého tajomstva (sviatosti):

„Je to viditeľný znak neviditeľnej milosti, ustanovený naším Pánom Ježišom Kristom na posvätenie človeka.“

Zdroj: https://archpitt.org/holy-mysteries-the-sacraments-in-the-tradition-of-the-byzantine-rite/ Preložil o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://orthodoxpebbles.com/orthodox-basics/holy-communion