Pittsburská metropólia: Svätá Eucharistia – Tajomstvo tela a krvi Ježiša Krista

Pomocou krstu sme znovuzrodení k božskému životu milosti a stali sme sa Božími deťmi. Pomocou myropomazania máme mysticky účasť na zostúpení Svätého Ducha, ktorý nás zapečaťuje (upevňuje) v božskom živote Božích detí a obohacuje nás svojimi hojnými darmi. Avšak pomocou svätej Eucharistie sa stávame úzko zjednotení s naším Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom, ktorý sa stáva našou duchovnou výživou a vedie nás do večného života.

V gréčtine slovo eucharistia znamená vďakyvzdávanie, keďže pri Poslednej večeri, pred premenením chleba a vína na svoje telo a krv, náš Pán „vzdával vďaky“ (Mt 26, 27). Preto je ústrednou časťou svätej liturgie modlitba vďakyvzdávania (po grécky – eucharistia), v ktorej celebrant ďakuje všemohúcemu Bohu za všetky Jeho dobrodenia, najmä za dar vykúpenia. V biblickom zmysle je teda vďakyvzdávanie (eucharistia) dobrorečením Bohu za jeho mnohoraké dary, ktoré nám udelil.

Apoštoli najskôr nazývali slávenie svätej Eucharistie „lámanie chleba“ (Sk 2, 42), keďže pri Poslednej večeri Ježiš „vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: Toto je moje telo“ (1 Kor 11, 23 – 24). A práve „pri lámaní chleba“ rozpoznali Ježiša jeho dvaja učeníci v Emauzách (Lk 24, 30 – 31). V apoštolských časoch sa teda lámanie chleba stalo odborným pojmom na označovanie slávenia svätej liturgie.

Slávenie Eucharistie bolo nazývané aj Pánova večera (1 Kor 11, 20), keďže sa považovalo za liturgické opakovanie Poslednej večere, o ktorej náš Pán svojim učeníkom nariadil: „Toto robte na moju pamiatku!“ (Lk 22, 19).

Svätý Ján Zlatoústy († 407) vysvetľuje, že svätý Pavol výrazom „Pánova večera“ odkazoval na „ten večer, keď Kristus odovzdal úžasné tajomstvá“ (porov. Homílie na 1 Kor, XXVII, 4).

Na konci 1. storočia sa objavilo nový pojem Eucharistia (vďakyvzdávanie), ako uvádza Didaché okolo roku 96: „V Pánov deň, keď sa zhromaždite, lámte chlieb a prinášajte Eucharistiu, no najskôr vyznajte svoje hriechy, aby vaša obeta bola čistá“ (kap. 14). Na konci 2. storočia prevládol pojem: svätá Eucharistia.

Svätú Eucharistiu možno považovať za novozákonnú obetu, ako aj za tajomstvo (sviatosť) tela a krvi nášho Pána.

V nasledujúcich riadkoch sa budeme zaoberať Eucharistiou ako jedným zo siedmich svätých tajomstiev (sviatostí) v tradícii byzantského obradu.

Eucharistia je sväté tajomstvo Nového zákona, ktoré ustanovil Ježiš Kristus a v ktorom pod podobou premeneného chleba a vína prijímame telo a krv nášho Pána ako našu duchovnú potravu.

Svätá Eucharistia je skutočne tajomstvom (v gréčtine mysterion znamená tajomstvo, vec skrytú ľudskému oku), keďže v nej, povedané slovami svätého Jána Zlatoústeho, „to, čo veríme, nie je rovnaké ako to, čo vidíme. Jedno (chlieb a víno) vidíme, a druhé veríme (telo a krv nášho Pána). A taká je povaha našich tajomstiev“ (porov. Homília na 1 Kor VII, 2).

A je to jedinečné tajomstvo, keďže svätým prijímaním dostávame nielen prírastok spásnej milosti od samotného Pôvodcu milosti, nášho Pána Ježiša Krista. Takto sa stávame úzko zjednotenými s naším Spasiteľom, ktorý nás uistil: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Zatiaľ čo prijatie svätej Eucharistie sa u nás na Slovensku označuje ako „sväté prijímanie“, v anglicky hovoriacom svete sa nazýva Holy Communio (z latinského cum + unio = zjednotenie s), čo znamená zjednotenie so Svätým.

Svätý Cyril Jeruzalemský († 386) potvrdzuje: „Účasťou na Kristovom tele a krvi sa stávame jedným telom a krvou s Kristom, stávame sa Kristonoscami (po grécky Christoforoi). Týmto spôsobom sa podľa blaženého Petra (2 Pt 1 4) stávame „účastnými na Božej prirodzenosti“ (porov. Katechetické prednášky, XXII, 3).

Svätú Eucharistiu ustanovil náš Pán pri Poslednej večeri, ktorá sa slávila v láskyplnej atmosfére, ako svedčí svätý Ján: „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich až do krajnosti“ (Jn 13, 1).

Vedený svojou nekonečnou láskou náš Pán vzal do rúk chlieb a po vzdávaní vďaky ho lámal a dával apoštolom so slovami: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22, 19)

Potom vzal čašu s vínom, vzdával vďaky, požehnal ho a dával im ho so slovami: „Pite z nej všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 27 – 28).

Po tom, čo apoštoli dostali svoje prvé sväté prijímanie, náš Pán im zveril úlohu zachovávať  túto mystickú večeru: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje: „Preto obeta, ktorú Kristus dal svojim učeníkom a ktorú teraz slúžia kňazi, je tá istá. Lebo tak ako slová, ktoré povedal Kristus a ktoré teraz hovorí kňaz, sú tie isté, tak aj obeta je tá istá“ (porov. Hom. na 2 Tim, II, 4).

Toto je moje telo – Toto je moja krv. Sú to jednoduché slová, ale sú to slová všemohúceho Boha, ktorý svojím slovom stvoril nebo i zem:

„Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ž 33, 9). Svätý Gregor Nysský († 394) neváha tvrdiť: „Právom veríme, že chlieb, ktorý je posvätený slovom Boha (Ježiša), je premenený na telo Boha Slova,“ čiže Ježiša (porov. Katechetická reč, 37).

Podobné vysvetlenie podáva aj svätý Ján Damaský († 749): „Ak nebo a zem a celý vesmír boli stvorené Božím slovom, či nemôže Boh urobiť z chleba svoje telo a z vína svoju krv? Božie Slovo (Ježiš) povedalo: ‚Toto je moje telo‘ – ‚Toto je moja krv‘ a potom: ‚Toto robte na moju pamiatku!‘ Tak sa to stalo z Jeho všemohúceho príkazu“ (porov. O ortodoxnej viere, IV, 13).

Vo Svätom písme čítame, že keď proroka Eliáša prenasledovala bezbožná kráľovná Jezabel, utiekol do púšte a skryl sa. Po nejakom čase na úteku bol Eliáš veľmi skľúčený a na konci so silami požiadal Boha, aby mu vzal život. Potom padol na zem a tvrdo zaspal. Ale čoskoro ho prebudil Pánov anjel, ponúkol mu bochník chleba a džbán vody a povzbudil ho: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!“ Prorok teda vstal a najedol sa. Občerstvený potom kráčal štyridsať dní a nocí, až prišiel na svätý vrch Horeb, kde mal videnie Boha (1 Kr 19, 1 – 18).

Na ceste nášho života aj my, prenasledovaní nepriateľom našej spásy, často upadáme do únavy a skľúčenosti a sme na konci našich duchovných síl. Vtedy nás náš Pán prostredníctvom svojho posla (po grécky angelos), sláviaceho kňaza, pri božskej liturgii pozýva: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo!“ a znova: „Pite z nej všetci, toto je moja krv!“ A po svätom prijímaní, osviežení týmto „chlebom z neba“ (Jn 6, 32) a „Pánovým kalichom“ (1 Kor 11, 27), sme pripravení pokračovať v našej púti k svätému vrchu, aby sme sa stretli s Bohom, naším Otcom v nebi.

Vo svätej Eucharistii nám teda Ježiš dáva svoje vlastné telo a krv ako duchovnú potravu, aby v nás živila a udržiavala božský život milosti. A On sám nás uisťuje: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57).

Preto svätý Ignác Antiochijský († 110) nazýva Eucharistiu „liekom nesmrteľnosti a protilátkou, ktorá zaisťuje, že nezomrieme, ale budeme žiť v Ježišovi naveky“ (porov. List Efezanom, 20).

Náš Pán nedal žiadne konkrétne pokyny o častosti pristupovania k svätému prijímaniu, ale varoval nás: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život!“ (Jn 6, 53). Inými slovami, aby sme si udržali božský život milosti, musíme „kŕmiť svoju dušu“ pravidelným pristupovaním k svätému prijímaniu, pokým žijeme. Inak riskujeme stratu svojej duše.

Cirkevní otcovia od samého začiatku trvali na tom, aby veriaci pristupovali k svätému prijímaniu čo najčastejšie, dokonca každý deň. Tak napríklad svätý Bazil Veľký († 379) hovorí: „Denne pristupovať k svätému prijímaniu a tak sa podieľať na Kristovom svätom tele a krvi je vynikajúca a veľmi prospešná prax, keďže Kristus jasne povedal: ‚Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život‘ (Jn 6, 54). A kto môže pochybovať o tom, že neustále sa podieľať na živote (Krista) nie je nič iné ako tešiť sa z plného božského života?“ (porov. List 93).

Prax častého, dokonca každodenného pristupovania k svätému prijímaniu trvala v Cirkvi až do stredoveku, keď začala výrazne upadať horlivosť kresťanov. V dôsledku toho boli veriaci varovaní, aby k svätému oltáru nepristupovali nedbalo, v stave závažného hriechu, ktorý je vo Svätom písme označovaný ako „hriech, ktorý vedie k smrti“ (1 Jn 5, 16), bez toho, aby sa najprv vyspovedali. Inak by spáchali vážny priestupok (svätokrádež) proti „Pánovmu telu a krvi“ (1 Kor 11, 27), keby svätú Eucharistiu prijali „nehodne“, ako varoval už svätý Pavol: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne… ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11, 27 – 29).

Veriaci namiesto pristupovania k spovedi, aby boli pripravení na sväté prijímanie, začali sa zdržiavať „duchovného pokrmu“. Aby korigovali túto poľutovaniahodnú prax, cirkevní otcovia ustanovili štyri pôstne obdobia: pred Vianocami, Veľkou nocou, sviatkom svätých Petra a Pavla a sviatkom Zosnutia Presvätej Bohorodičky, aby sa ľudia náležite pripravili pristúpením k spovedi a tak boli náležite disponovaní k pristúpeniu k svätému prijímaniu aspoň v tieto veľké sviatky.

Keďže morálny život veriacich neustále upadal a sväté prijímanie bolo čoraz viac zanedbávané, Cirkev bola nakoniec nútená zaviesť osobitný predpis, nariadenie, ktorý pod hrozbou smrteľného hriechu zaväzovalo veriacich, aby aspoň raz do roka počas veľkonočného obdobia pristúpili k spovedi a následne k svätému prijímaniu. V opačnom prípade by sa veriaci vystavili nebezpečenstvu, že nedosiahnu spásu, pretože, podľa Kristových slov, „ak nebudeme jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život (milosti)“ (Jn 6, 53). Preto by sa predpis o veľkonočnej povinnosti mal brať veľmi vážne.

Veľkonočné obdobie, počas ktorého si veriaci môžu splniť veľkonočnú povinnosť, trvá od prvého dňa Veľkého pôstu až do nedele po Päťdesiatnici, Nedele všetkých svätých, takže neexistuje ospravedlnenie, aby k svätému prijímaniu nepristúpilo ani raz za rok. Zároveň by sme mali mať na pamäti, že vo svetle učenia Ježiša Krista nestačí pristupovať k svätému prijímaniu len raz za rok. Aby sme „mali život (milosti) a mali ho hojnejšie“ (Jn 10, 10), musíme živiť svoju dušu „chlebom z neba“ (Jn 6, 32) neustále, ak je to možné, každý deň.

Pristúpme teda k svätému stolu „s Božou bázňou [správnejší preklad: s bázňou pred Bohom] a s vierou“ (božská liturgia)!

Modlitba pred svätým prijímaním

Verím, Pane, a vyznávam, že ty si skutočne Kristus, Syn živého Boha, ktorý prišiel na svet zachrániť hriešnikov, a ja som prvý z nich.

Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam:

Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.

Vládca, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.

Svätý, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.

Prijatie tvojich svätých tajomstiev, Pane, nech mi neslúži na súd alebo odsúdenie, ale na uzdravenie duše i tela.

Bože, buď milostivý mne hriešnemu.

Bože, očisť moje hriechy a zmiluj sa nado mnou.

Mnoho ráz som zhrešil, Pane, odpusť mi.

Modlitba pri rozdávaní svätého prijímania

Drahocenné, presväté a prečisté telo a krv Pána a Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista podáva sa Božiemu služobníkovi (Božej služobníčke) povie meno na odpustenie hriechov a večný život. Amen.

Zdroj: https://archpitt.org/the-holy-eucharist-the-mystery-of-the-body-and-blood-of-jesus-christ/ Preložil o. Ján Krupa