Svätá liturgia vopred posvätených darov podľa byzantskej obradovej tradície
V byzantskom obrade máme okrem Liturgie svätého Jána Zlatoústeho a Liturgie svätého Bazila Veľkého aj tretí liturgický formulár, ktorý je známy ako Svätá liturgia vopred posvätených (alebo vopred premenených) darov. Ako napovedá už samotný názov, eucharistické dary podávané vo svätom prijímaní pri tejto bohoslužbe boli posvätené (alebo premenené) vopred. Prísne vzaté, táto bohoslužba sa nepovažuje za „úplnú liturgiu“, ale je len bohoslužbou slávnostného svätého prijímania.
Liturgia vopred posvätených darov sa slávi počas Veľkého pôstu v dňoch, keď sa neslávi riadna liturgia. Jej počiatky sú zahalené určitou hmlou. Jej používanie siaha do úctyhodného staroveku kresťanského kultu.
Všetky liturgie sa používali dlhodobo predtým, ako boli zapísané, a odovzdávali sa ústnym podaním. Až oveľa neskôr boli niektoré konkrétne formuláre zaznamenané a tak uchované pre budúce generácie. Z tohto dôvodu je veľmi ťažké, ak nie nemožné, určiť presný dátum a miesto ich vzniku alebo objaviť všetky faktory, ktoré ovplyvnili vývoj týchto liturgických formulárov.
To isté platí o Liturgii vopred posvätených darov, ktorá vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou na začiatku 6. storočia v sýrskej Antiochii. Tam majú svoj pôvod aj ostatné byzantské liturgie. V určitom momente počas 6. storočia bola Liturgia vopred posvätených darov prenesená z Antiochie do Konštantínopola, kde prešla ďalším liturgickým vývojom a nadobudla svoju definitívnu podobu. Prvá spoľahlivá informácia o slávení Liturgie vopred posvätených darov v hlavnom meste Východu sa nám zachovala v anonymnom diele Paschalion, ktoré bolo napísané v roku 616. Tam čítame:
„Vo štvrtom roku cisára Herakleia (r. 614), za konštantínopolského patriarchu Sergeja (610 – 638), počnúc prvým týždňom [Veľkého] pôstu, ľud – nasledujúc žalm ‚Moja modlitba nech sa vznáša k tebe‘ a celebrantovo zvolanie ‚Skrze dar Krista‘ počas prenášania vopred posvätených darov na svätý stôl – okamžite začal spievať „Nebeské mocnosti“. Tento hymnus sa spieva nielen počas [Veľkého] pôstu, ale vždy, keď sa slávi Liturgia vopred posvätených darov“ (porov. P.G., 92, 989).
Z tohto prvého spoľahlivého historického zdroja ohľadom Liturgie vopredposvätených darov môžeme vyvodiť nasledujúce závery: (1) na začiatku 7. storočia (okolo roku 614) bola táto liturgia dobre rozvinutá a slávila sa v Konštantínopole; (2) počnúc [Veľkým] pôstom v roku 614 bol zavedený nový, veľmi inšpiratívny hymnus „Nebeské mocnosti teraz“; a (3) v tom čase sa Liturgia vopred posvätených darov slávila nielen počas [Veľkého] pôstu, ale aj pri iných príležitostiach. Na Veľký pôst ju obmedzil Trullský koncil (r. 692), ktorý stanovil:
„Nech sa posvätná Liturgia vopred posvätených (darov) koná po všetky dni svätého Štyridsaťdňového pôstu, s výnimkou soboty, Pánovho dňa a sviatku Zvestovania“ (52. kánon). Novšie právne predpisy obmedzili jej slávenie na stredy a piatky [Veľkého] pôstu a na pondelok, utorok a stredu Veľkého týždňa (porov. A. Mikita, Cerk. Typykon, 1901, s. 174). Ale dokonca aj v týchto dňoch je povolené slávenie Božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho (Ordo Celebrationis, Rím 1944, čl. 216).
Najstarší text Liturgie vopred posvätených darov, ako sa dnes slávi v byzantskom obrade, možno nájsť v často spomínanom Codex Barberini z 8. storočia. Jej autor nie je uvedený.
Až neskoršie rukopisy z 11. a 12. storočia pripisujú autorstvo tejto liturgie rôznym Otcom, napríklad svätému Bazilovi Veľkému († 379), svätému Epifánovi († 403), svätému Gregorovi Veľkému († 604), svätému Germanovi († 732) či dokonca niektorému z apoštolov. Všetkým týmto svedectvám však chýba historický základ alebo pochádzajú z apokryfných zdrojov.
Ako také sú dnes všetky odmietané liturgistami, ktorí sa zhodujú v tom, že pôvodný autor Liturgie vopred posvätených darov zostáva neznámy.
Najstarší opis Liturgie vopred posvätených darov patrí svätému Teodorovi Studitovi († 826), ktorý napísal krátku esej s názvom „Výklad Božskej liturgie vopred posvätených darov“ (porov. P.G., 99, 1687 – 1690). Rituál, ako ho opísal svätý Teodor vo svojom diele, je veľmi podobný tomu, ktorý sa používa v súčasnosti.
Špecifický karpatský zvyk slávenia Liturgie vopred posvätených darov nám podáva kanonik Alexander Mikita vo svojej knihe Cerkovnyj Typykon, vytlačenej v Užhorode v roku 1901 (s. 200 – 207), zatiaľ čo komentár k tejto bohoslužbe nám predkladá otec Eugenij Fencik vo svojej knihe Liturhika (Budapešť 1878, s. 197 – 208) a prof. Mikuláš Russnák vo svojej maďarskej práci A Keleti Egyhaz Miser (Budapešť 1915, s. 114 – 120).
Riadna božská liturgia bola Otcami považovaná za radostné slávenie, po ktorom obvykle nasledovala hostina lásky – agapé, ako spomína svätý Pavol (1 Kor 11, 20 – 22). Sýrsky komentátor a súčasník svätého Jána Zlatoústeho Teodor z Mopsuestie († 426) vo svojich nedávno (v roku 1933) objavených katechézach píše: „Mať účasť na (svätých) tajomstvách (liturgii) znamená pripomínať si Pánovu smrť, ktorá nám prináša vzkriesenie a radosť nesmrteľnosti“ (porov. Katechézy 15, 7).
Keďže [Veľký] pôst bol obdobím smútku a pokánia, slávenie božskej liturgie počas pôstneho obdobia bolo obmedzené na soboty a nedele, ako to uzákonila už Laodicejská synoda (okolo roku 365): „Vo [Veľkom] pôste nie je dovolené prinášať chlieb (svätú Eucharistiu), s výnimkou sabatu a Pánovho dňa“ (49. kánon). Odtiaľ vznikol zvyk, že v ostatné dni [Veľkého] pôstu sa slávila Liturgia vopred posvätených darov, aby ľudia mali možnosť pristupovať k svätému prijímaniu každý deň.
Liturgia vopred posvätených darov sa skladá z troch jasne odlíšiteľných častí: (1) večiereň (2) liturgia katechumenov a (3) sväté prijímanie veriacich.
Počas [Veľkého] pôstu, podľa starovekej tradície, veriaci zachovávali úplnú zdržanlivosť od jedla, skutočný pôst, od pondelka do piatku do 15:00. Pred večerným stolovaním sa však veriaci zvyčajne zhromažďovali vo svojich chrámoch na večerných modlitbách, ktoré sa nakoniec vyvinuli do liturgickej bohoslužby večierne. Tá tvorí prvú časť Liturgie vopred posvätených darov. Prvá časť sa končí vchodom a spevom večierňového hymnu Svetlo tiché.
Druhá časť, liturgia katechumenov, pripomína verejné poučenia kandidátov na krst, nazývaných katechumeni. Tieto poučenia dával počas [Veľkého] pôstu biskup v chráme každý deň a boli prepojené so špeciálnymi modlitbami, exorcizmami a požehnaniami. Často sa na nich zúčastňovali aj veriaci. Tak vznikla druhá časť Liturgie vopred posvätených darov. Druhá časť pozostáva z čítaní zo Svätého písma, zo slávnostného požehnania s kadidlom a sviecou, zo zvolania „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých“ a z ekténie za katechumenov so svojou modlitbou (bohužiaľ dnes vynechávanou). Všetky tieto prvky sú pozostatkami úctyhodnej inštitúcie starovekého katechumenátu.
Tretia časť Liturgie vopred posvätených darov pozostáva zo slávnostného prijímania svätej Eucharistie, ktorá bola posvätená (alebo premenená) v predstihu na riadnej božskej liturgii. Tretia časť sa začína suhubou (čiže vrúcnou alebo násobenou) ekténiou a nasleduje schému božskej liturgie, s výnimkou anafory s premenením. Po modlitbách za veriacich nasleduje Veľký vchod s vopred posvätenými darmi, počas ktorého sa spieva hymnus Nebeské mocnosti teraz. Potom prosebná ekténia a spev Otčenáša pripravujú veriacich na sväté prijímanie.
Modlitby vďakyvzdania a zambónna modlitba s prepustením riadne ukončujú tieto bohoslužby.
V Pánov deň sa kresťania prvých storočí a neskôr aj púštni mnísi zhromažďovali k sláveniu svätej Eucharistie, po ktorej nasledovala „hostina lásky“ (agapé). Pri tejto príležitosti pristúpili k svätému prijímaniu a okrem toho si vzali so sebou niekoľko posvätených (alebo premenených) častíc ku každodennému svätému prijímaniu počas týždňa vo svojich domovoch. Tento zvyk je v cirkevných dejinách známy ako súkromné alebo mníšske sväté prijímanie a bol potvrdený „dlhotrvajúcim zvykom“ (porov. svätý Bazil Veľký, 93. list). V tom istom liste svätý Bazil spomína, že „v Egypte má každý človek, aj laici, (svätú) Eucharistiu vo svojej domácnosti a prijme ju svojou vlastnou rukou zakaždým, keď si želá pristúpiť k svätému prijímaniu.“
Neskôr, pre nejaké nešváre, bolo súkromné sväté prijímanie zakázané. Na otázku: „Či môže mních alebo mníška pristupovať k svätému prijímaniu sám?“, svätý Teodor Studita († 826) odpovedá:
„Nie je dovolené, aby sa svätých darov dotýkali tí, ktorí nie sú kňazmi, s výnimkou prípadu nevyhnutnosti (porov. P.G., 99, 1661). A tak súkromné sväté prijímanie bolo postupne nahradené slávnostným svätým prijímaním v chráme, z čoho sa neskôr vyvinula Svätá liturgia vopred posvätených darov.
Slávny byzantský kanonista, mníšsky kňaz Matúš Blastares vo svojom diele Syntagma komentuje:
Počas [Veľkého] pôstu prijímame vopred posvätené dary podvečer, aby sme sa posilnili proti útokom nepriateľa (našej spásy). Duchovná strava je určite najvhodnejšia v duchovnom boji. Z tohto dôvodu bolo nariadené, aby sa bohoslužba vopred posvätených darov slávila mysticky večer“ (porov. P.G., 145, 149). Zaambónna modlitba, prednášaná na konci bohoslužieb, nádherne opisuje duchovné plody Liturgie vopred posvätených darov (jej text nájdete na konci nášho článku).
Treba ešte poznamenať, že podľa starovekej, ak nie apoštolskej „nepísanej tradície“ (svätý Ján Damaský v PG, 95, 69), sa v byzantských chrámoch na Veľký piatok neslávi žiadna liturgia, ani Liturgia vopred posvätených darov. Svätý Gregor Veľký († 604) vysvetľuje túto prax tým, že v ten deň „náš Pán priniesol seba samého ako obetu. A jeho obeta je dostatočná pre spásu všetkých veriacich“ (porov. P.L., 78, 893). Jedinou výnimkou je prípad, keď na Veľký piatok pripadne sviatok Zvestovania. Dôvod tejto výnimky nedávno uviedol pápež Ján Pavol II.: „Ak by sa Božie Slovo nestalo telom v panenskom lone Márie, Kristove strasti a smrť by sa neuskutočnili (porov. L’Osservatore Romano, 26. marec 1980, s. 2)
Večerná modlitba
Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako
večerná obeta.
Pane, k tebe volám, počuj ma, buď pozorný na hlas mojej modlitby, keď volám
k tebe.
Pane, k mojim ústam postav stráž a zamkni dvere mojich perí.
Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo hriechy.
(Zo Žalmu 141, 1 – 4)
Hymnus Veľkého vchodu
Nebeské mocnosti teraz s nami neviditeľne slúžia, veď, hľa, vstupuje Kráľ slávy; hľa, tajomná žertva dokonalá slávnostne sa prináša. S vierou a láskou pristúpme, aby sme sa stali účastnými na večnom živote. Aleluja, aleluja, aleluja.
Zaambónna modlitba
Všemohúci Vládca, ty si svojou premúdrosťou všetko stvoril a s nevýslovnou prozreteľnosťou a nesmiernou láskou si nás priviedol k týmto svätým dňom zdržanlivosti, očisťovania duší a tiel a posilnenia nádeje na vzkriesenie. Tak ako si po štyridsiatich dňoch dal tabule prikázaní svojmu spravodlivému služobníkovi Mojžišovi, daj i nám, Bože, zakončiť svätý pôst, vzmáhať sa v dobrom boji, upevniť dokonalú vieru, rozšliapať hlavy neviditeľným hadom, zvíťaziť nad hriechom a bez odsúdenia sa klaňať svätému vzkrieseniu. Lebo sa požehnáva a oslavuje tvoje vznešené a veľkolepé meno, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Preložil o. Ján Krupa
