Katechéza pre mládež: Nescudzoložíš (41)
„Nedovolíš cudzincovi znesvätiť tvoje manželské lôžko“ (Nescudzoložíš). A čo nám poviete o tomto prikázaní?
Boh stvoril muža a ženu pre lásku. Vo vzťahoch medzi mužom a ženou sa ľudia učia milovať a starať sa v prvom rade o dobro druhého. Boh požehnal intimitu, čo klasicky vyjadrujú slová Svätého písma: „…a budú jedným telom…“ (Gn 2, 24). Sexuálne vzťahy medzi mužom a ženou vyjadrujú lásku medzi nimi.
Je možné mať sexuálne vzťahy bez lásky?
Nie, je to hriech. A nazýva sa to cudzoložstvo. Tak to nazýva sám Boh. Tento hriech sa začína v srdci človeka: „No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 28). Cudzoložstvo je napodobenina, skreslenie lásky. Je to vášnivé využívanie inej osoby pre vlastné potešenie. Bohužiaľ, mnohí ľudia považujú sexuálne vzťahy za fyziologickú potrebu, za rekreáciu, za psychickú úľavu, za zaujímavú a príjemnú zábavu, veriac, že môžu svoje telá používať, ako sa im zachce.
Čo je na tom zlé? Je to len sex!…
Mnoho ľudí si myslí, že láska je jedna vec, ale sex a sexuálne vzťahy sú niečo úplne iné. V skutočnosti sú sexuálne vzťahy spojené s láskou, a bez lásky sa stávajú neosobnými. Bez lásky sa menia na žiadostivosť a ponižujú ľudskú dôstojnosť.
Ako možno správne a hodnotne využiť potenciál svojho tela?
Hodne využívame potenciál svojho tela, keď hľadanie Božej slávy a dobra nášho blížneho uprednostňujeme pred vlastným potešením. Naše telá sú chrámom Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva na naše posväcovanie a naše stávanie sa ako Boh (porov. 1 Kor 6, 19). Z tohto dôvodu by sme nemali znesväcovať svoje telá tým, že ich nehodne využívame na účely smilstva a žiadostivosti. Môžeme tomu zabrániť vďaka čnosti celistvej múdrosti bytia.
Čo je to čnosť celistvej múdrosti bytia?
„Celistvá múdrosť bytia“ (csl. cilomúdrije) znamená čistotu tela, mysle a srdca, t. j. vzťah medzi činom, slovom a myšlienkou. Nie je to len udržiavanie sebakontroly nad svojimi sexuálnymi túžbami bez ohľadu na sexuálnu zvrátenosť a žiadostivosť, ale aj život v láske k Bohu a blížnemu. Mať celistvú múdrosť bytia znamená byť vo všetkých svojich činoch a myšlienkach vedený múdrosťou, ktorá „zostupuje od Otca svetiel“ (Jak 1, 17).
A pomocou akých konkrétnych myšlienok a činov môžem porušiť prikázanie „Nescudzoložíš“?
Medzi tieto hriechy patria sexuálne vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia (homosexualita) a ostatné zvrátenosti, zmena pohlavia, mimomanželské sexuálne vzťahy, znásilnenie, prostitúcia, pornografia, masturbácia, zvádzanie iných svojím výrazným vonkajším vzhľadom.
| Vzťahy medzi mužom a ženou odrážajú Božiu lásku k človeku. Intímne vzťahy medzi mužom a ženou sú vyjadrením lásky medzi nimi. Prekonávaním vášne smilstva dosahujeme čnosť celistvej múdrosti bytia. Sexuálne vzťahy mimo manželstva sú cudzoložstvom. |
Zdroj: We walk with Christ 2023. Preložil o. Ján Krupa
Na hlbšie štúdium:
Žiadostivosť a jej protikladná čnosť celostná múdrosť bytia
761 Pohlavný pud je prirodzený pre človeka. Podstata vášne žiadostivosti spočíva v bezuzdnom a neusporiadanom vyhľadávaní telesného uspokojenia, keď človeka poháňa sebaláska a túžba uspokojiť sa, často na úkor vlastnej dôstojnosti a dôstojnosti druhého človeka. Žiadostivosť vedie k rôznym hriechom: predmanželským sexuálnym vzťahom (smilstvo) a mimomanželským sexuálnym vzťahom (cudzoložstvo), sexuálnemu otroctvu a komodifikácii človeka. Táto vášeň je nebezpečná nielen pre telo, ale aj pre dušu, pretože zotročuje človeka a ničí schopnosť milovať. Preto duchovní otcovia zdôrazňujú nevyhnutnosť neustáleho boja proti tejto vášni.
762 Svätý Cyril Jeruzalemský tvrdí, že rozhodné odmietnutie žiadostivosti je základným prvkom kresťanskej viery vo vzkriesenie tela: „Kto verí, že jeho telo bude vzkriesené, stará sa o svoje rúcho a nepoškvrňuje ho smilstvom. No ten, kto neverí vo vzkriesenie, oddáva sa smilstvu a zneužíva svoje telo, akoby nebolo jeho vlastné.“[1]
763 Človek dosiahne cudnosť v sexuálnom živote vďaka čnosti celostnej múdrosti bytia. Táto čnosť riadi pohlavný pud láskou k blížnemu a k sebe samému. Cudnosť dovoľuje človeku ovládať svoj pohlavný pud a obnovuje harmóniu tela, duše a ducha.
Kresťanské manželstvo
Rodina – domáca cirkev
856 V jednote a láske prvého manželského páru svätí otcovia vidia obraz Cirkvi. Manželské zjednotenie muža a ženy je cirkevné už svojou prirodzenosťou, tak ako sa prirodzenosť Cirkvi odráža v jednote manželského páru. V Liste Efezanom nás apoštol Pavol učí, že mystická zjednotenie Krista a Cirkvi je modelom manželského zväzku: „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5, 32). Manželstvo je „predobrazom Cirkvi“[2], miestom prítomnosti a pôsobenia Krista a znakom nového života. Svätý Ján Zlatoústy nazýva manželstvo malou cirkvou, ktorá kráča pred Božou tvárou vo dne i v noci.[3]
857 Pán, náš Boh, požehnáva manželskú lásku a obdarúva ju duchom obetavosti a plodnosťou. Manželská láska zjednocuje dvoch ľudí – muža a ženu – do jediného celku, ktorý nikto nemôže rozdeliť: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 6). Manželská jednota sa uskutočňuje vzájomným dávaním seba až po sebaobetovanie: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5, 25).
858 Svätý Duch – „poklad dobra a darca života“ – udeľuje manželstvu dary potrebné pre zbožný život v pokoji, pravde, harmónii a láske. Manželstvo slúži Cirkvi budovaním Kristovho tela v spoločenstve viery, lásky a vzájomného posväcovania. Spoločenstvo manželstva sa pôsobením Svätého Ducha stáva „domácou cirkvou“. V modlitbách obradu korunovania sa kňaz obracia na Boha s prosbou: „Pane, Bože náš, korunuj ich slávou a cťou.“[4]
Sexualita/pohlavnosť a kresťanské manželstvo
859 Sexualita/pohlavnosť je dar od Boha byť mužom alebo ženou, dar, ktorý sme dostali v okamihu nášho stvorenia. Preto sme povolaní prijať tento dar od Boha a stelesňovať ho v našich životoch.
860 Pohlavnosť zahŕňa všetky prirodzené rozmery ľudskej existencie: charakterizuje nielen telo, ktoré je viditeľným znakom rodu, ale aj dušu a ducha človeka. V knihe Genezis sa píše, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu (porov. Gn 1, 27). Preto je pohlavie človeka (bytie mužom alebo ženou) darom od Boha, a nie záležitosťou ľudskej voľby. Každý človek je povolaný prijať Stvoriteľov plán pre svoj život, ako je vyjadrený v pohlaví človeka.
861 Ľudskú pohlavnosť možno pochopiť len vo svetle kresťanského chápania lásky ako spoločenstva osôb. Takéto spoločenstvo sa uskutočňuje v láske ako sebadarovanie jedného človeka druhému človeku. Túto lásku udeľuje človeku Svätý Duch, ktorý tohto človeka otvára inému človeku.
862 V manželskom živote sa muž a žena otvárajú Bohu skrze vzájomnú lásku, ktorá sa stala základom ich nerozlučiteľného zjednotenia, vernosti a plodnosti. V panenskom stave zasväteného života sa pohlavnosť premieňa vo Svätom Duchu, aby slúžila Bohu a blížnemu v láske v záujme nebeského kráľovstva (porov. Mt 19, 12).
863 Akékoľvek sebecké využívanie druhej osoby ako prostriedku pre získanie sexuálneho potešenia je v rozpore s Božím darom lásky, deformuje podstatu pohlavnosti a hlboko zraňuje človeka. Protirečí šiestemu a deviatemu prikázaniu. Preto sexuálna aktivita mimo svätého tajomstva manželstva, manželská nevera, ničenie manželskej plodnosti potratom alebo antikoncepciou, polygamia a polyandria, homosexuálne akty a autoerotizmus – to všetko ponižuje ľudskú dôstojnosť a je závažným hriechom.
864 Každý človek je od raného detstva povolaný milovať Boha i blížneho. Podstatou kresťanskej sexuálnej výchovy je naučiť človeka milovať. Cieľom takejto výchovy je pomôcť dospievajúcemu mladému človeku, aby objavil v sebe Boží dar pohlavnosti a naučil sa vážiť si osobný charakter tohto daru.
865 Rodičia dieťaťa majú osobitnú zodpovednosť za kresťanskú sexuálnu výchovu. Práve oni sú povolaní byť jemnými a múdrymi sprievodcami. Práve oni musia viesť dieťa na jeho ceste objavovania Božieho daru pohlavnosti v sebe a odhaľovať povahu a význam pohlavnosti spôsobom, ktorý je primeraný veku, potrebám a hĺbke detského skúmania. Cirkev a spoločnosť by mali rodičom pomáhať pri uskutočňovaní tohto povolania, ale nikdy ich nedokážu primerane nahradiť.
Manželská vernosť
866 Podstatnou vlastnosťou kresťanského manželstva je vernosť. Je založená na Kristovej vernej láske, a nie iba na ľudskom úsilí manželov. Manželská vernosť pramení z Božej vernosti svojmu prisľúbeniu a z Kristovej vernosti svojej Cirkvi. Byť verný znamená vedieť sa odvážne rozhodnúť a byť zodpovedný za svoj sľub. Vernosť sa posilňuje účasťou na svätých tajomstvách (spoveď a sväté prijímanie), spoločnou modlitbou, vzájomným porozumením, podporou, dôverou a odpúšťaním, ako aj neustálym duchovným bojom proti pokušeniam. „Spoločná modlitba celej rodiny chráni rodinu aspoň čiastočne pred nezhodami a hádkami… Ak by sa manželia takto modlili každý deň, boli by deň čo deň nútení navzájom si odpustiť každú urážku.“[5]
867 Manželskú vernosť oslabuje, ba dokonca ničí klamstvo, neúprimnosť, žiarlivosť a bezohľadné správanie. Všetko spomenuté môže viesť k manželskej zrade a k premrhaniu milostí, ktoré boli prijaté vo svätom tajomstve manželstva. Kristus prirovnáva aj žiadostivé myšlienky k cudzoložstvu: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 28).
868 Cirkev, verná slovám Ježiša Krista, zdôrazňuje nerozlučiteľnosť manželstva: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží“ (Mk 10, 11 – 12).
Manželská plodnosť v láske
869 Najdôležitejším účelom manželského života je spoločenstvo muža a ženy v láske, aby, zotrvávajúc v láske, mohli čoraz viac spoznávať Boha, ktorý je Láska. Keďže zotrvávajú v Božej láske, ich láska bude zároveň plodná: „Čím je duša pre človeka, tým je láska pre rodinu. Tam, kde už nie je duša, zaniká aj život. Zostane síce telo, ale bude mŕtve. Rodina bez lásky je ako telo bez duše.“[6] Manželská láska existuje predovšetkým pre dobro samotných manželov.
870 V manželstve sú muž a žena povolaní byť stvoriteľmi spolu s Pánom privádzaním detí na svet: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 28). Pán je zdrojom ľudského života, takže prijímaním daru nového života sa manželia stávajú účastnými na tomto Zdroji. To preto je dar plodnosti Božím požehnaním pre manželstvo a posilňuje manželstvo v láske. Manželstvo je ikonou Kristovej Cirkvi, ktorá rodí ľudí pre večný život.
871 Manželská láska muža a ženy sa prejavuje v ich spoločnom sexuálnom/pohlavnom živote. V sexuálnom akte sú manželia spojení v láske a vyjadrujú nerozlučiteľnú jednotu manželského života. Pravá manželská láska je plodnou láskou, preto telesné zjednotenie manželov je otvorené plodeniu. Sexuálny akt má dvojaký aspekt: zjednocujúci a plodivý. Jedine takýto manželský akt je čnostný a čistý. Strata jedného z týchto aspektov pohlavného aktu narúša jeho podstatu, ničí čnostnosť a čistotu manželského života, a preto je hriechom.[7]
872 Privádzaním na svet a výchovou detí sú muž a žena spolupracovníkmi Božej lásky. Práve toto charakterizuje zodpovedné rodičovstvo v manželstve. Osobitná zodpovednosť v manželstve spočíva v plánovaní pôrodov, ktoré súvisí so schopnosťou rodičov poskytnúť svojim deťom primeranú výchovu, zabezpečiť im náležitý telesný a duchovný rozvoj. Preto sa niekedy stáva, že sa manželia rozhodnú dočasne odložiť privádzanie detí na svet. Takéto rozhodnutie by však nemalo byť založené na sebeckých a konzumných motívoch. Nemalo by úplne vylúčiť privádzanie detí na svet, ktoré je základným dobrom manželského života. Inými slovami, nemalo by sa stať odmietnutím otcovstva a materstva ako takého.[8]
873 Ctihodný metropolita Andrej učí: „Ak Boh niekomu dal deti, tak tomuto človeku bola zverená veľká zodpovednosť za ich zbožnú výchovu. Jedného dňa na Poslednom súde Boh prísne zúčtuje s rodičmi, ktorí sa málo starali o svoje deti.“[9]
Metódy rozpoznávania plodnosti
892 Zodpovedné otcovstvo a materstvo sa prejavuje aj v prirodzenom plánovaní rodiny. Spočíva v tom, že manželia sú vždy otvorení pre povolanie od Boha preniesť život. Aby manželia mohli odpovedať na toto povolanie, chápu a uznávajú vlastnú povahu intímnych vzťahov, ktoré Boh zahrnul do prirodzenosti. Vlastná povaha týchto vzťahov zahŕňa možnosť podieľať sa na udelení nového života. Prirodzené plánovanie je spojené s hľadaním vhodného okamihu pre počatie nového života.
893 Povolaniu k otcovstvu a materstvu neodporuje pravidelná zdržanlivosť a uplatňovanie metód regulovania pôrodnosti, ktoré sú založené na využívaní období neplodnosti ženského tela. Manželský život zostáva počestný, pretože rešpektuje telesný aspekt lásky a nezbavuje ho prirodzenej plodnosti.
894 Prirodzená regulácia počatia sa zásadne líši od antikoncepčných opatrení, pretože manželský pár zostáva otvorený prijatiu nového života. Tento spôsob regulácie odmieta akýkoľvek zásah do rozmnožovacej sféry muža alebo ženy s cieľom dočasne alebo dlhodobo vylúčiť ich schopnosť počať. Prirodzené plánovanie rodiny učí manželský pár chápať a rešpektovať vzájomnú plodnosť a rozpoznávať obdobia plodnosti ženského tela.
895 Otvorenosť pre Boží dar života a hľadanie Božej vôle umožňuje manželskému páru prijať nový život s láskou, aj keď „neplánovali“ splodiť dieťa. V takejto rodine bude každé Bohom darované dieťa chcené a prijaté s dôverou v Boha. Tým, že prirodzené metódy plánovania rodiny zachovávajú počestnosť pohlavného aktu v jeho otvorenosti pre život, posilňujú jednotu manželstva. Otvorenosť pre prijatie vlastných detí robí manželský pár schopným aj adoptovať osirelé deti.
Zodpovedné rodičovstvo
896 Zodpovedné otcovstvo a materstvo spočíva nielen v prijatí daru nového života, ale aj vo vytváraní vhodných podmienok pre plnohodnotný rozvoj dieťaťa. Kresťanskí rodičia by mali pochopiť, že deti, ktoré im dal Pán, patria predovšetkým Pánovi. Tieto Božie deti sú počas svojho pozemského života len zverené do starostlivosti rodičov. Rodičovské povolanie si vyžaduje obetavú lásku k deťom. Dobro dieťaťa je najvyšším cieľom zodpovedného rodičovstva. Preto rodičia nemôžu považovať deti za svoj „majetok“ alebo ich využívať len ako prostriedok na dosiahnutie nejakého iného cieľa. Naopak, každé dieťa má prirodzené právo narodiť sa a vyrastať v skutočnej rodine.[10] Najlepším prostriedkom výchovy dieťaťa je príklad zrelého kresťanského správania rodičov, ako aj vzájomný vzťah rodičov a ostatných členov rodiny a spoločnosti.
897 Svätý Ján Zlatoústy pripomína kresťanom, že sú povolaní rodiť svoje deti nielen pre časný život, ale aj pre večný život.[11] Okrem materiálnych a psychologických potrieb majú deti aj duchovné potreby. Náboženská a duchovná formácia sú neoddeliteľným aspektom výchovy dieťaťa a jeho rastu v Božej milosti.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa.
[1] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 18, 1: PG 33, 1018.
[2] Ján Zlatoústy, Homílie na list Kolosanom, Homília 12, 5: PG 62, 587.
[3] Porov. Ján Zlatoústy, Homílie na list Efezanom, Homília 20: PG 62, 143.
[4] Trebník, Obrad korunovania, Zvolanie pri korunovaní páru.
[5] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[6] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[7] Porov. Pavol VI., Encyklika Humanae vitae [O ľudskom živote], 12.
[8] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Konštitúcia Gaudium et Spes [Cirkev v modernom svete], 51.
[9] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання О супружестві і родині [Pastiersky list o manželstve a rodine] (17. február 1902).
[10] Porov. Ján Pavol II., Príhovor k Výboru európskych novinárov za práva dieťaťa.
[11] Ján Zlatoústy, Homílie na evanjelium podľa Matúša, 59, 7: PG 58, 574.
