Sväté tajomstvo pokánia (spovede) podľa tradície byzantského obradu

Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus poveril svoju Cirkev, aby v Jeho mene hlásala všetkým národom „pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47).Keďže „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2 Pt 3, 9), náš Pán ustanovením svätého tajomstva pokánia, ktoré je známe jednoducho ako spoveď, vybavil Cirkev mocou odpúšťať hriechy. Sväté tajomstvo pokánia je sviatosťou, ktorú ustanovil Ježiš Kristus, aby sa v Jeho mene odpustili kajúcemu hriešnikovi všetky hriechy spáchané po krste.

Hriech je neposlušnosť voči Božej vôli, preto je to priamy priestupok proti Bohu. Z tohto dôvodu len Boh môže odpustiť hriech. Ale všemohúci Boh, „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2, 4), poslal svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, „aby vyslobodil svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). A Ježiš Kristus neprišiel do tohto sveta, aby ho „odsúdil, ale aby sa skrze Neho svet spasil“ (Jn 3, 17). Preto vyzýval všetkých ľudí na „pokánie“ (Mt 4, 17) a tým, ktorí k Nemu prichádzali, „odpúšťal hriechy“ (Lk 7, 49).

V odpovedi farizejom, ktorí spochybňovali Jeho moc odpúšťať hriechy, náš Pán dokonca uzdravil ochrnutého človeka slovami: „Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: ‚Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.‘“ A evanjelista nás uisťuje, že ochrnutý hneď vstal, zdvihol si svoje lôžko a odišiel domov, zatiaľ čo ľudia zostali v úžase: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli“ (Mk 2, 10 – 12).

Preto ten, kto neverí, že Ježiš Kristus ako Spasiteľ sveta má moc odpúšťať hriechy, nemôže byť pravým kresťanom, pretože neverí v poslanie Božieho Syna „vyslobodiť svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21).

Právomoc „na zemi odpúšťať hriechy“ (Mk 2, 10) Ježiš Kristus odovzdal svojim apoštolom a ich riadne ustanoveným (vysväteným) nástupcom a poveril ich, aby pokračovali v jeho spásnom diele až do „skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Najskôr náš Pán iba prisľúbil, že apoštolom udelí moc odpúšťať hriechy, keď povedal: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18, 18).

Večer v deň svojho slávneho zmŕtvychvstania náš Pán zveril apoštolom Jeho vlastné poslanie slovami: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 21 – 23). Týmito slovami náš Pán ustanovil sväté tajomstvo pokánia (sviatosť spovede) a poveril apoštolov a ich riadne ustanovených (vysvätených) nástupcov, biskupov a kňazov, aby „v jeho mene“ (Sk 10, 43 SEB) odpúšťali alebo zadržiavali hriechy, ako o tom svedčí svätý Pavol: „Boh, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou, zveril nám službu zmierenia“ (2 Kor 5, 18).

Svätý Ambróz Milánsky († 397) vyjadruje jednomyseľné učenie cirkevných otcov, keď hovorí: „Náš Pán nám prikazuje udeľovať milosť tejto nebeskej sviatosti tým, ktorí sa previnili dokonca aj najväčšími hriechmi, ak po úprimnom vyznaní hriechov konajú pokánie za svoje hriechy“ (O pokání, II, 3).

Je pravda, že len Boh „môže odpúšťať hriechy“(Mk 2, 7), ale na základe Kristovho poverenia Boh to, čo koná skrze svojho riadne ustanoveného (vysväteného) služobníka (spovedníka), koná zo svojej vlastnej právomoci. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje: „To, čo kňazi konajú na zemi, Boh schvaľuje v nebi. Vládca potvrdzuje rozhodnutia svojich služobníkov (kňazov). Vskutku im nedal nič menšie ako plnú nebeskú právomoc“ (O kňazstve, III , 5).

Praktizovanie pokánia a odpúšťanie hriechov bolo v Cirkvi neustálym vieroučným presvedčením, a to v súlade so slovami svätého evanjelistu Jána: „Ak vyznávame (po grécky: homologein – uznať, otvorene vyhlásiť) svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1, 9).

Už na konci prvého storočia Didaché (okolo roku 96) napomína hriešnikov: „Vyznajte svoje hriechy v chráme a nechoďte na (eucharistickú) modlitbu so zlým svedomím. To je cesta života“ (kap. 14). Podobný príkaz je daný v takzvanom Barnabášovom liste, ktorý je napísaný pred rokom 132: „Vyznajte svoje hriechy a nechoďte na modlitbu (do chrámu) so zlým svedomím“ (19, 12). A svätý Polykarp Smyrniansky († 156) nabáda spovedníkov slovami: „Buďte súcitní a milosrdní voči tým, ktorí zblúdili… buďte si vedomí toho, že všetci máme dlh hriechu a potrebujeme odpustenie“ (List Filipanom, 6).

O vysluhovaní tajomstva spovede v Cirkvi jasne svedčí svätý Cyprián († 258), ktorý zdôrazňuje: „Nech každý vyzná svoje hriechy, kým je ešte na tomto svete, kým je ešte možné počuť jeho vyznanie, kým je odpustenie jeho hriechov, ktoré mu udelil kňaz, ešte prijateľné pre Boha“ (O odpadlíkoch, 29).

Z týchto a mnohých ďalších svedectiev jasne vidíme, že Cirkev nielen hlásala „pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47), ale to, čo hlásala, aj praktizovala vysluhovaním svätého tajomstva pokánia, a to v súlade so slovami svätého Ambróza: „Ak chceš byť ospravodlivený, vyznaj svoje hriechy!“ (O pokání, II, 6).

Ustanovením svätého tajomstva pokánia náš Pán ponechal zodpovednosť za to, či hriechy odpustiť alebo zadržať, na spovedníkovi.

Takéto rozhodnutie si vyžaduje priznanie (vyznanie) hriechov kajúcnikom, keďže spovedník nie je schopný čítať tajomstvá ľudského srdca. Pokorné vyznanie hriechov na strane kajúcnika sa vyžaduje zároveň ako prejav ľútosti nad svojimi hriechmi (skrúšenosti srdca) a pevného rozhodnutia už nehrešiť (porov. Jn 8, 11). Vyznanie hriechov je také dôležité, že tajomstvo pokánia sa obvykle nazýva spoveď (slovo spoveď je odvodené od cirkevnoslovanského slova ispovidati – vyznať).

Obrad svätého tajomstva pokánia, rovnako ako obrad ostatných sviatostí, prešiel dlhým procesom vývoja. V prvých storočiach existovali dva druhy pokánia: verejné a súkromné (porov. svätý Irenej Lyonský, Proti herézam, I, 13). Verejná spoveď sa robila otvorene pred celým zhromaždením a vyžadovala sa v prípade verejných hriechov, najmä vraždy, cudzoložstva a odpadnutia od viery.

S postupom času sa počet verejných hriechov zvyšoval. Súkromné alebo takzvané „skryté“ hriechy sa vyznávali súkromne iba biskupovi alebo kňazovi. Verejná spoveď začala upadať počas štvrtého storočia. Už svätý Bazil Veľký († 379) vyhlásil: „Vyznanie hriechov by sa malo robiť pred tými, ktorí sú schopní ich uzdraviť,“ t. j. pred kňazmi (Krátke pravidlá, 229). Ale až konštantínopolský arcibiskup Nektarios († 397) zrušil verejnú spoveď, hoci na niektorých miestach táto prax pokračovala, ale len na dobrovoľnej báze. Na Západe verejnú spoveď zrušil pápež svätý Lev Veľký († 461), ktorý nariadil, že stačí odhaliť svoje hriechy, dokonca aj verejné hriechy, „tajnou spoveďou iba kňazovi“ (List 168, 2).

Tajomstvo pokánia alebo spovede je bežný spôsob, ako dosiahnuť odpustenie hriechov spáchaných po krste. Zo strany kajúcnika sa vyžaduje: a) úprimné a úplné vyznanie hriechov, b) úprimná ľútosť nad spáchanými hriechmi, ktorá je spečatená pevným rozhodnutím viac nehrešiť a c) ochota vykonať zadosťučinenie za spáchané hriechy v súlade s postojom mýtnika Zacheja: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (Lk 19, 8).

Aby sme boli schopní úprimne vyznať všetky svoje hriechy, musíme najprv „vstúpiť do seba“, ako to urobil márnotratný syn v evanjeliovom príbehu (Lk 15, 17), a úprimne uznať, že sme skutočne urazili nášho milujúceho a milosrdného Boha. Až potom budeme schopní vo svojom srdci pocítiť úprimnú ľútosť nad všetkými našimi hriechmi, ktorá nás povedie k pravému pokániu a náprave nášho života. To sa dá dosiahnuť vďaka dobrému spytovaniu svedomia pred pristúpením k spovedi.

Podstatnou súčasťou pokánia je ľútosť nad našimi hriechmi, keďže bez úprimného oľutovania toho, že sme urazili nášho milujúceho Boha, a bez rozhodného odmietnutia spáchaných hriechov nebude udelené žiadne odpustenie ani rozhrešenie. Z tohto dôvodu nám prorok hovorí: „Odvrhnite od seba všetky svoje hriechy, ktoré ste spáchali, a utvorte si nové srdce“ (Ez 18, 31). A podľa učenia svätého Pavla len úprimná ľútosť nášho srdca, nazývaná „zármutok podľa Božej vôle“, nám zabezpečí pravé „pokánie na trvalú spásu“ (2 Kor 7, 10). Už Dávid bol presvedčený: „Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 50 (51), 19).

Po svojom návrate márnotratný syn pokorne vyznal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči  tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom!“ A čo na otec? Ten nielenže s radosťou prijal svojho syna späť, ale aj prikázal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy!“ (Lk 15,20 – 22). Inými slovami, otec mu vrátil všetky výsady syna.

Rovnako aj náš nebeský Otec prijme s radosťou každého kajúceho hriešnika, keď sa k nemu vráti a úprimne si prizná svoje zlé skutky. Boh zároveň vráti kajúcemu hriešnikovi všetky výsady syna. Pomocou sviatostného rozhrešenia, ktoré udelí spovedník, Boh opätovne zaodeje dušu kajúcnika do „najlepších šiat“ posväcujúcej milosti, vráti mu božský život, ktorý sa stratil „hriechom, ktorý vedie k smrti“ (1 Jn 5, 16), oslobodí dušu kajúcnika od otroctva (Jn 8, 36), čo je v podobenstve symbolizované sandálmi, keďže v tých časoch otroci chodili naboso. A pomocou „dajte mu prsteň na ruku“ náš Pán naznačil navrátenie všetkých dedičských práv márnotratného synovi – v našom prípade práva na večný život s naším Otcom v nebi.

A naše pojednanie o svätom tajomstve spovede ukončme smerodajnými slovami Apoštolských konštitúcií, spisu zo štvrtého storočia, ktorý nás uisťuje: „Boh nielenže prijme späť kajúcich hriešnikov, ale im aj navráti ich pôvodnú dôstojnosť Božích detí“ (Druhá kniha, kap. 41).

Modlitba pred spoveďou

Ja hriešnik vyznávam všemohúcemu Bohu, Jednému vo Svätej Trojici, požehnanej Panne Márii Bohorodičke, všetkým svätým i tebe, otče spovedník, všetky svoje hriechy.

Akt ľútosti

Tieto a všetky svoje ostatné hriechy, vedomé i nevedomé, veľmi ľutujem, lebo som nimi urazil svojho milujúceho Boha a rozhneval som ho proti sebe. Úprimne ich ľutujem a sľubujem, že s Božou pomocou napravím svoj život. Kvôli tomu ťa, otče môj, pokorne prosím o spasiteľnú pokutu a rozhrešenie.

Sv. Atanáz ( † 373) o pokání

„Tak ako človek, ktorého kňaz pokrstil, je osvietený Svätým Duchom, tak aj ten, kto v pokání vyzná svoje hriechy, dostane skrze službu kňaza odpustenie hriechov na základe Kristovej milosti.“

Zdroj: https://archpitt.org/the-holy-mystery-of-penance-confession-according-to-the-byzantine-rite-tradition/ Preložil o. Ján Krupa