Nad vyznaním viery: Veríme v Boha Otca (3)

Tajomstvo Presvätej Trojice – Otca, Syna a Svätého Ducha – nekonečne prevyšuje všetky možnosti ľudského chápania. Vo svojej Reči o božstve Syna a Svätého Ducha svätý Gregor Nysský vysvetľuje, že božstvo Presvätej Trojice je „úplne nepochopiteľné a jej podstata, ktorá je nad všetkým, nie je taká, ako si ju rozum predstavuje“ (PG 46, 553). Podľa slov svätého apoštola Pavla do hlbín tajomstva Presvätej Trojice dokáže preniknúť jedine Svätý Duch: „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 11). Avšak ten istý Duch, Duch pravdy, ktorý zostupuje na ľudí, zjavuje vnútorný život Boha.

Svätý Duch učí ľudí vyjadrovať túto pravdu, nakoľko je to možné, jazykom viery: „My sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme“ (1 Kor 2, 12 – 13).

A po tom, čo sa takto vyučovalo, Svätý Duch bdie, aby viera, ktorá je „základom toho, v čo dúfame“, prerástla do kontemplácie „toho, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1), aby človek videl neviditeľné, akoby to bolo viditeľné, a z tváre do tváre videl to, čo je nejasné.

Prítomnosť ľudskými zmyslami nepostihnuteľného Boha sa vyjadruje pomocou symboliky liturgie a chrámu: závesom za cárskymi dverami ikonostasu; svätými darmi, ktoré sú zakryté prikrývkami; veľkou prikrývkou, ktorú kňaz drží zdvihnutú nad svätými darmi počas vyznania viery na božskej liturgii, a oblakom kadidla.

V našich liturgických a osobných modlitbách neustálym vzývaním a oslavovaním mena Otca i Syna i Svätého Ducha zároveň vyjadrujeme našu vieru a spoločenstvo s Presvätou Trojicou, ktorá nám udeľuje „milosť nášho Pána Ježiša Krista, lásku Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha“ (božská liturgia).

Na základe Božieho zjavenia a jeho výkladu svätými otcami vyznáva Kristova Cirkev v Nicejsko-konštantínopolskom symbole viery svoju vieru v Boha Otca nasledovne: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.“ Podľa svätého Gregora Nysského otcovstvo Boha treba chápať tak, že Otec večne plodí Syna a Svätý Duch vychádza z Otca (Proti Eunómiovi, I, 32). Boh stvoril všetko a riadi všetky veci. Otec je Stvoriteľ a Vševládca pre všetko svoje stvorenie. Svet vznikol, pretože ho chcel Boh Otec. Veríme v jedného Boha, pretože existuje len jeden Boh Otec.

Boh Otec zjavený vo Svätom písme

Boh sa zjavuje ako Osoba: „Ja som, ktorý som“ alebo „Ja-som“ (Ex 3, 14). Tento Boh-ktorý-je-osoba je jediný, kto skutočne je. Všetko ostatné existuje len preto, že Boh chce, aby to existovalo.

Boh je svätý, čiže úplne odlišný od všetkého stvorenia. Neexistuje nikto ďalší ako Boh. On je jedinečný. Preto nie je možné si ho predstaviť našimi myšlienkami, ani ho nejako hmotne znázorniť: „Neurobíš si modlu“ (Ex 20, 4). Na rozdiel od neživých modiel pravý Boh žije.

Keďže chýbajú vhodné slová na vyjadrenie tajomstva Božieho života, Sväté písmo často používa antropomorfizmy, čím Bohu pripisuje črty správania živého človeka: Boh miluje, rozpráva, pomáha, má súcit, je smutný, nahnevá sa, bojuje, trestá…

V Starom zákone sa Boh zjavuje skrze rôzne obrazy a udalosti, ktoré svedčia o jeho prítomnosti: v troch pocestných, ktorých prijal Abrahám; vo videní rebríka, ktorý spája nebo a zem vo sne patriarchu Jakuba; pred Mojžišom v horiacom kríku, ktorý nezháral; v ohnivom stĺpe a oblačnom stĺpe; nad archou zmluvy a ako tichý a jemný vánok.

Vyvolený Boží ľud vyznáva svojho Boha a oslavuje ho rôznymi menami: Záchranca, Stvoriteľ, Pán, Otec, Ženích a Pastier. Avšak starozákonné tituly boli len predobrazmi zjavenia Boha ako Otca jednorodeného Syna: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).

Zdroj: Christ – our Pascha (čl. 71 – 77)

Zdroj obrázka: https://en.wikipedia.org/wiki/Nicene_Creed#/media/File:Nicaea_icon.jpg