Kristus – naša pascha: Tajomstvo Eucharistie
431 Tajomstvo Eucharistie (sväté prijímanie) je tretie z tajomstiev kresťanskej iniciácie. V Eucharistii novopokrstený, ktorý bol zrodený v Kristovi a naplnený Svätým Duchom, prijíma spoločenstvo Kristovho tela a krvi pri svätom eucharistickom stole. Ale na rozdiel od krstu a myropomazania, ktoré prijímame len raz, sväté tajomstvo Eucharistie prijímame počas celého nášho života, pretože práve vďaka tomuto svätému tajomstvu rastieme v milosti, ktorú sme prijali v krste a myropomazaní – v milosti byť Božími synmi a dcérami. Z tohto dôvodu naša cirkev podáva sväté prijímanie novopokrsteným.[1]
432 V tajomstve svätého prijímania nám Kristus dáva seba, svoje telo a krv, ako výživu pre náš rast v novom živote. Pri Tajomnej (Poslednej) večeri Kristus obetoval seba za nás, aby sme my mohli byť schopní obetovať svoje životy za blížneho, tak ako on obetoval svoj život (porov. Jn 13, 34). Prijímaním Pánovho tela a krvi dostávame závdavok večného života: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Účasťou na Kristovom tele a krvi už máme večný život, ktorého plnosť bude zjavená v Kristovom slávnom druhom príchode. „Lebo keďže nám daroval svoj vlastný obraz a svojho vlastného ducha a my sme ich neochránili, vzal na seba podiel na našej úbohej a slabej prirodzenosti, aby nás očistil a učinil neporušenými a znovu nás ustanovil za účastných na svojom božstve.“[2]
433 Svätá Eucharistia najplnšie manifestuje a vytvára naše spoločenstvo s Bohom i s ostatnými. Všetci, ktorí majú spoločenstvo s Kristom, sa stávajú „jedným telom v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5). Inými slovami, stávame sa jednou Cirkvou. „Keďže je jeden [eucharistický] chlieb, my mnohí sme jedno telo [Krista], lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Tú istú pravdu vyznávame aj v Anafore svätého Bazila Veľkého, keď Boha prosíme: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“ Svätý Ján Damaský učí:
Hovorí sa o účasti, lebo pomocou Eucharistie máme účasť na Ježišovom božstve. Hovorí sa aj o prijímaní, a aktuálne prijímanie ním je, pretože pomocou Eucharistie máme spoločenstvo s Kristom a máme účasť na jeho tele a jeho božstve: [zároveň] máme spoločenstvo a sme zjednotení medzi sebou pomocou Eucharistie. Lebo keďže máme podiel na jednom chlebe, všetci sa stávame jedným telom a jednou krvou Krista a údmi jeden druhého, lebo sme jedným telom s Kristom.[3]
Eucharistia je Kristovo telo a krv
434 Pri Tajomnej (Poslednej) večeri Ježiš Kristus odhaľuje nepochopiteľné tajomstvo svojho tela: vo vtelení prijal telo od Panny Márie a v Eucharistii ho ponúka svojim učeníkom ako výživu, aby sa v Cirkvi celé ľudstvo a celé stvorenie mohlo stať jeho telom. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje Kristov dar pri Tajomnej večeri, pričom akoby parafrázoval Kristove slová: „Chcel som sa stať vaším bratom. Pre vaše dobro som mal účasť na tele a krvi a na oplátku vám dávam telo a krv, ktorými som sa stal vaším príbuzným.“[4]
435 Božská liturgia je pamiatkou, pokračovaním Tajomnej večere: „Prijmi ma dnes, Syn Boží, za účastníka na svojej Tajomnej večeri.“[5] Tak ako Kristus ponúkol apoštolom pri Tajomnej večeri sväté prijímanie svojho tela a krvi, tak aj pri božskej liturgii nám ponúka sväté prijímanie: „Keď teda vidíte, že vám kňaz podáva [večeru], nemyslite si, že to robí kňaz, ale to Kristova ruka sa k vám naťahuje.“[6] Ikona svätého prijímania apoštolov a ikona Tajomnej večere znázorňujú to, čo sa odohráva pri božskej liturgii: Kristus ponúka prijímanie svojho tela a krvi svojim apoštolom, ktorí zastupujú všetkých veriacich. Pri božskej liturgii sa kňaz pred svätým prijímaním modlí: „Ráč nám svojou štedrou rukou podať svoje prečisté telo a presvätú krv a skrze nás aj všetkým ľuďom.“
436 Pri liturgii nám Kristus ponúka, tak ako apoštolom, prijímanie nie obyčajného chleba a vína, ale svojho skutočného tela a krvi. „Chlieb a víno [Eucharistie] nie sú len symbolmi Kristovho tela a krvi (Božechráň!), ale zbožšteným telom Pána.“[7] Cirkev slávnostne vyznáva a učí, že pri božskej liturgii prijímame skutočné Kristovo telo – záruku toho, že Cirkev je Kristovým telom.
Aby sme sa takými stali nielen láskou, ale aj skutkami, spojme sa s týmto telom. To sa uskutočňuje pokrmom, ktorý nám Kristus dal dobrovoľne, túžiac ukázať nám svoju lásku k nám. Z tohto dôvodu sa s nami spojil. Spojil svoje telo s našimi, aby sme boli jedným celkom, ako telo spojené s hlavou. Lebo to patrí tým, ktorí silne milujú.[8]
437 Skutočnosť, že v Eucharistii prijímame skutočné telo a krv Krista, je závdavkom nádeje na vzkriesenie našich tiel:
Ako môžu [gnostickí heretici] tvrdiť, že telo, ktoré je živené Pánovým telom a jeho krvou, podlieha skaze a nemá účasť na [večnom] živote? Nech teda buď zmenia svoj názor, alebo prestanú ponúkať práve spomenuté [dary]. Náš názor je však v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zase potvrdzuje náš názor… Keď naše telá prijímajú Eucharistiu, už nie sú podliehajúce skaze, lebo majú nádej vzkriesenia k večnosti.[9]
438 Tak ako sú v Kristovi zjednotené dve prirodzenosti – božská a ľudská –, tak aj v Eucharistii „chlieb, ktorý je vyrobený zo zeme, keď príjme vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, pozostávajúcou z dvoch skutočností, pozemskej a nebeskej.“[10] Ján Damaský vysvetľuje zjednotenie pozemského a nebeského v Eucharistii na príklade žeravého uhlia:
[Horiace] uhlie nie je obyčajné drevo, ale drevo zjednotené s ohňom; podobne aj chlieb svätého prijímania nie je obyčajný chlieb, ale chlieb zjednotený s božstvom. Ale telo, ktoré je zjednotené s božstvom, nie je jedna prirodzenosť, ale má jednu prirodzenosť, ktorá patrí telu, a ďalšiu prirodzenosť, ktorá patrí božstvu, ktoré je zjednotené s telom, takže táto zloženina nie je jedna prirodzenosť, ale dve.[11]
Kristus ponúka svoje telo a krv spôsobom, ktorý je prístupný ľuďom: „Keďže je zvykom človeka jesť [chlieb] a piť vodu a víno, on [Kristus] spojil svoje božstvo s týmito vecami a urobil z nich svoje telo a krv, aby sme mohli stúpať k tomu, čo je nadprirodzené, pomocou toho, čo je nám známe a prirodzené.“[12]
Premenenie darov
439 Kristus vytvára Eucharistiu, pričom robí z chleba a vína svoje telo a krv, aby premieňal – Svätým Duchom – tých, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu. Stávajú sa „jedným telom a krvou s Ním.“[13] Svätý Ján Zlatoústy komentuje nasledujúce slová apoštola Pavla: „Pretože je jeden chlieb [z ktorého prijímame], my mnohí sme jedno telo“ (1 Kor 10, 17). Zlatoústy prirovnáva premenenie darov k premene tých, ktorí ich prijímajú: „Lebo čo je chlieb? – Kristovo telo. A čím sa stávajú tí, ktorí z neho prijímajú? Kristovým telom: nie mnohými telami, ale jedným telom.“[14]
440 Učenie svätých otcov Cirkvi o Eucharistii má svoje korene vo vtelení Božieho Syna:
Ak sa Boh Slovo z vlastnej vôle stal človekom a z čistej a nepoškvrnenej krvi svätej a vždy panenskej ženy vytvoril svoje telo bez pomoci semena, či potom nemôže vytvoriť z chleba svoje telo a z vína a vody svoju krv? … Ak však pátrate, ako to nastáva, stačí, ak sa dozviete, že to bolo skrze Svätého Ducha, tak ako Pán vzal na seba telo, ktoré existovalo v ňom, a narodil sa zo svätej Bohorodičky skrze Ducha. A nevieme nič ďalšie, iba to, že Božie slovo je pravdivé, oživuje a je všemohúce, ale spôsob toho nemožno vypátrať.[15]
441 Hoci sasvätí otcovia nezaoberajú spôsobom premenenia eucharistických darov, zdôrazňujú, že v týchto daroch je zjednotené pozemské a nebeské, tak ako je v Kristovi zjednotená jeho božská a ľudská prirodzenosť. Vďaka tomuto zjednoteniu, keď prijímame Kristovo telo a krv, sa skutočne stávame jedným telom s Ním.
Eucharistické ponúkanie
442 V Eucharistii nám Kristus ponúka účasť na svojom živote, ktorý je teandrický (t. j. bohoľudský). Kristus to robí z milosrdnej lásky, nie pre naše zásluhy. Najvyšším vyjadrením tejto lásky je Kristova krvavá obeta na Golgote, ktorej pamiatkou je nekrvavá obeta – Eucharistia. „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19).
443 Kristus ponúka seba nám, aby sme my na oplátku ponúkli seba jemu. Kristus ponúka seba ako dar: „Vezmite a jedzte… Pite z nej všetci…“ Na tieto slová odpovedáme tým, že ponúkame dary a nás samých: „Tvoje z tvojho tebe prinášame…“ Robíme to pre všetko, čo On urobil pre nás. Pri božskej liturgii konáme pamiatku Kristovho ponúkania seba samého ako daru, aby sme odpovedali naším ponúkaním daru. Kristovo ponúkanie je neustále a vždy-prítomné, zatiaľ čo my potrebujeme naše ponúkanie daru neustále obnovovať a prehlbovať.
444 Pri božskej liturgii sa modlíme: „Dovoľ nám prinášať ti dary a duchovné žertvy… Nech ti je naša obeta príjemná.“[16] Svätý Pavol hovorí o tejto obete, keď nás učí: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1; pozri 1 Pt 2, 5). Naša obeta spočíva v tomto úplnom ponúkaní. V anafore božskej liturgie to vyhlasujeme slovne; vo svätom prijímaní to napĺňame požívaním darov; a po liturgii to aktualizujeme v našom každodennom živote.
[1] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 51.
[2] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1137.
[3] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1153.
[4] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, Homília, 46, 3: PG 59, 261.
[5] Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Ján Zlatoústeho, Modlitba pre svätým prijímaním.
[6] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium, 50, 3: PG 58, 507.
[7] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1148.
[8] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, 46, 3 PG 59, 260.
[9] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.
[10] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.
[11] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1149.
[12] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1144.
[13] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 4, 3: PG 33, 1099.
[14] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 24, 4: PG 61, 205.
[15] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1145.
[16] Liturgikon, Božská liturgia nášho Otca svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba ekténie za dary.
Preložil o. Ján Krupa
