Uctievanie sv. Jána Krstiteľa podľa byzantskej tradície

Autor článku: Pittsburská metropólia

V byzantskom obrade je sv. Ján Krstiteľ uctievaný viac ako ostatní svätí a hneď pod anjelmi. Samozrejme, že tu nezahŕňame požehnanú Bohorodičku, Theotokos, ktorá je „čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni“ a teší sa jedinečnému uctievaniu (po grécky hyperdúlii – nadúcte), prevyšujúcemu uctievanie všetkých anjelov a svätých.

Veľkosť a uctievanie sv. Jána Krstiteľa, o ktorom v čase jeho počatia archanjel Gabriel prorokoval, že bude „veľký pred Pánom“ (Lk 1, 14), je založené na: 1) Kristovom priamom svedectve, 2) Jánovom prísnom asketickom živote a 3) Jánovom krvavom svedectve v obrane božských práv.

(Poznámka: „božské práva“ odkazujú na súbor noriem a princípov, ktoré sú považované za pochádzajúce od Boha a sú vnímané ako večné, nemenné a nadradené ľudským zákonom).

Sv. Jána Krstiteľa poslal Boh v moci Eliáša (porov. Mt 17, 9 – 13), aby pripravoval ľudí na príchod prisľúbeného Mesiáša (Mal 3, 1). Vo svojej úlohe Božieho posla (po grécky: angelos – anjel) mal upozorňovať ľudí na ich Vykupiteľa, „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Mal tiež pokrstiť Ježiša Krista v rieke Jordán a tým uviesť nášho Pána do jeho mesiášskeho poslania (Mt 3, 13 – 15).

Týmto spôsobom bol Krstiteľ posledným z prorokov (Mt 11, 13) a svojím poslaním spájal Starý a Nový zákon. Bol aj Predchodcom (po grécky: Prodromos) Krista. Keďže pokrstil Ježiša, bol prezývaný Krstiteľ. Ako posol (anjel) Boha mal zvestovať príchod Nebeského kráľovstva v osobe Ježiša Krista. Právom potom náš Pán vyhlásil o sv. Jánovi Krstiteľovi: „Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján“ (Lk 7, 28). K týmto slovám velebenia sv. Teodor Studita († 826) dodáva: „Je potrebné, aby sme vychvaľovali Jána Krstiteľa, keď ho tak veľmi vychválil samotný Kristus, ktorý je Pravda a večné Božie Slovo/večný božský Logos?“ (porov. PG 99, 748).

Druhým dôvodom skorého uctievania sv. Jána bol jeho neskazený a asketický život na púšti, pre ktorý ho Otcovia oslavovali ako „pozemského anjela v ľudskom tele“ (sv. Sofrón, PG 87, 3340). Sv. Ján Krstiteľ, naplnený Svätým Duchom už od matkinho lona (Lk 1, 15), strávil celú svoju mladosť na púšti, kde sa pôstom a modlitbou pripravoval na svoje jedinečné poslanie. Keď sa objavil v oblasti Jordánu, aby kázal pokánie, bol odetý do odevu z ťavej srsti (Mt 3, 1 – 6), čo bolo tradičné rúcho pre prorokov. Ján vyšiel zo svojej samoty ako „hlas volajúceho na púšti“ (Jn 1, 23) a hlásal morálnu reformu ako prípravu na príchod Mesiáša:

„Robte pokánia, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2). Zhromaždil skupinu učeníkov a po uvedení do asketického života ich učil, ako sa modliť. Týmto spôsobom bol sv. Ján Krstiteľ inšpiráciou pre púštnych otcov, ktorí ho považovali za svojho zakladateľa a pravý vzor pustovníckeho života. Aby sme ešte raz citovali svätého Sofróna Jeruzalemského, sv. Ján Krstiteľ „odišiel na púšť, aby nenapodobňoval ľudí, ale anjelov“ (porov. PG 87, 3352). Púštni otcovia, preniknutí týmto veľkým obdivom, ako prví podporovali uctievanie Krstiteľovi medzi národmi Východu aj Západu.

Skoré uctievanie sv. Jána Krstiteľa bolo posilnené opakovaným nájdením jeho relikvií, ktoré Boh oslávil mnohými zázrakmi. O popularite Krstiteľa svedčia nielen všetci evanjelisti, ale aj dobový židovský historik Jozef Flavius, ktorý okolo roku 90 zaznamenal, že z dôvodu popularity Krstiteľa sa kráľ Herodes Antipas obával povstania ľudu. Flavius pokračoval:

„Herodes prikázal zabiť tohto Jána, prezývaného Krstiteľ, hoci bol spravodlivý muž a povzbudzoval židovský ľud k čnostnému životu, keď k nemu prichádzali, aby ich pokrstil. Napomínal ich, aby boli spravodliví voči sebe navzájom a oddaní Bohu“ (porov. Židovské starožitnosti VIII, 5). Po sťatí sv. Jána učeníci vzali jeho telo a podľa ústnej tradície ho pochovali v samaritánskom meste Sebaste, mimo Herodesovej jurisdikcie (porov. sv. Hieronym, PL 25, 1156). Hrob Krstiteľa sa čoskoro stal veľkým lákadlom pre pútnikov, keďže Boh oslávil svojho verného služobníka mnohými zázrakmi. To bol dôvod, prečo cisár Konštantín Veľký († 337) nariadil postaviť nad Jánovým hrobom v Sebaste veľkolepú baziliku. Bohužiaľ, v márnej snahe obnoviť pohanstvo, cisár Julián Apostata/Odpadlík (361 – 363) spálil úctyhodné relikvie a ich popol rozptýlil vo vetre (porov. Teodoret, PG 82, 1092). Napriek tomu bol hrob sv. Jána Krstiteľa naďalej uctievaný až do konečnej porážky križiakov v 12. storočí.

Podľa inej zbožnej tradície, ctihodná Jana, manželka Herodesovho správcu Chúzu (Lk 8, 3), vzala hlavu sv. Jána Krstiteľa a pochovala ju na Olivovej hore neďaleko Jeruzalema. Takmer o 300 rokov neskôr bola úctyhodná hlava po prvýkrát nájdená (potvrdené zázrakom) a prenesená do sýrskej Emessy. Po nejakej dobe sa hlava sv. Jána dostala do rúk heretikov, ktorí ju ukryli v nejakom monastieri. V roku 453 bola po druhýkrát objavená v ariánskom monastieri Spelaion neďaleko Emessy a slávnostne prenesená do Konštantínopolu. Počas ikonoklastických/obrazoboreckých represálií (8. storočie) nejakí mnísi odniesli úctyhodnú relikviu a ukryli ju v dedinke Comana v provincii Pontus, kde zomrel sv. Ján Zlatoústy († 407). Za vlády cisára Michala III. v roku 857 bola objavená po tretíkrát a slávnostne prinesená späť do Konštantínopolu, kde ju uložili v chráme cisárskeho paláca. Hlava sv. Jána nakoniec zmizla počas štvrtej križiackej výpravy (r. 1204), keď ju križiaci vzali na Západ. V súčasnosti niekoľko chrámov v západnej Európe tvrdí, že vlastní Jánovu hlavu. Bolo by ťažké dokázať, ktorá hlava je autentická.

Uctievanie sv. Jána Krstiteľa je starobylé a od raných storočí sa rozšírilo na Východe i Západe. V byzantskom obrade je Jánovej pamiatke venovaný každý utorok, nechýba niekoľko špeciálnym spomienkových dní:

1) 7. január – Zhromaždenie (gr. Synaxis) sv. Jána Krstiteľa, najstarší sviatok na pamiatku toho, ktorý „pokrstil nášho Pána v rieke Jordán“.

2) 24. február – Prvé a druhé nájdenie úctyhodnej hlavy, na pamiatku prvého nájdenia vzácnej relikvie v Jeruzaleme a potom druhého nájdenia v Spelaione pri Emesse. Dňa 24. februára 457 bola úctyhodná hlava Krstiteľa slávnostne prenesená do Konštantínopolu a uložená v chráme Prodromos (Predchodca) na verejné uctievanie.

3) Dňa 25. mája sa slávi Tretie nájdenie úctyhodnej hlavy, keďže práve 25. mája v roku 857 bola vzácna relikvia slávnostne prenesená z dedinky Comana do Konštantínopolu.

4) Dňa 24. júna slávime sviatok Narodenia svätého Jána Krstiteľa, ktorý bol zavedený koncom štvrtého storočia.

5) Takisto od štvrtého storočia slávime sviatok Sťatia hlavy sv. Jána Krstiteľa 29. augusta, na výročie posviacky Krstiteľovho chrámu v Sebaste. Byzantská cirkev na pamiatku Jánovho sťatia predpisuje pôst na tento deň.

6) Dňa 23. septembra sa pripomína Počatie sv. Jána Krstiteľa na základe špeciálneho Božieho zásahu do jeho narodenia (Lk 1, 5 – 25). Rímska cirkev vypustila túto spomienku koncom 15. storočia.

Liturgické uctievanie sv. Jána Krstiteľa v byzantskom obrade dostalo svoju definitívnu podobu v 9. storočí. Existuje niekoľko starobylých stichír na počesť Krstiteľa, pravdepodobne už z konca 4. storočia. No hlavnými oslavovateľmi sv. Jána boli slávni byzantskí hymnografi pôsobiaci vo 8. storočí: svätý German Konštantínopolský († 733), sv. Andrej Krétsky († 740) a sv. Ján Damaský († 749). K liturgickému uctievaniu Krstiteľa prispeli aj hymnografi pôsobiaci v 9. storočí, svätá mníška Cassia a svätí mnísi konštantínopolského monastiera Studios.

Najznámejšia chváloreč na počesť sv. Jána Krstiteľa sa pripisuje sv. Sofrónovi Jeruzalemskému († 638), ktorý poskytol hymnografom niekoľko vznešených výrazov (porov. PG 87, 3321n.). Tu sa patrí spomenúť aj oslavnú reč (panegyrikon) sv. Andreja Krétskeho, prednesenú na sviatok sťatia Krstiteľovej hlavy (porov. PG 97, 1109n), ako aj dve chváloreči sv. Teodora Studitu († 826), jedna na Jánovo narodenie, druhá na sťatie Jánovej hlavy (porov. PG 99, 747n).

Existuje niekoľko skorších chválorečí na sv. Jána Krstiteľa, počnúc chválorečou od sv. Jána Zlatoústeho († 407) a pokračujúc chválorečami od niektorých slávnych rečníkov, ako napríklad od Antipatra, metropolitu Bostry († asi 458), alebo od Bazila, biskupa Seleúcie († 459). Všetci Otcovia boli presvedčení, že „chváliť Krstiteľa znamená chváliť Ježiša, lebo Krstiteľ vydal dojímavé svedectvo o našom Spasiteľovi!“

Tropár pre Narodenie sv. Jána Krstiteľa (4. hlas)

Prorok a predchodca Kristovho príchodu, my, ktorí ťa oddane uctievame, nie sme schopní ťa dostatočne vychváliť, lebo tvojím slávnym a vznešeným narodením bola ukončená bezdetnosť tvojej matky, bol uvoľnený jazyk tvojho otca a svetu bolo ohlásené vtelenie Božieho Syna.

Stichira na Sťatie hlavy sv. Jána Krstiteľa (Lítia)

Ako ťa máme nazývať, ó, Prorok? Azda Anjel? Alebo Apoštol? Či možno Mučeník? Anjel, keďže si žil, ako keby si bol beztelesný. Apoštol, lebo si kázal ľudu. A Mučeník, keďže si bol sťatý pre Krista. Modli sa preto k Nemu za spásu našich duší. (Sv. German, † 733).

Pocta sv. Jánovi Krstiteľovi

„Všeobecne platí, že mužov pochvália iní muži, ale sv. Jána Krstiteľa pochválil Kristus, večný Boh a Pravda, slovami: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11, 11). Keďže ho pochválila autorita večného Božieho Slova/božského Loga, pýtam sa vás: potrebuje ešte naše chvály?“ (sv. Teodor Studita, PG 99, 749).

Autor článku: Pittsburská metropólia

Zdroj: https://archpitt.org/the-veneration-of-st-john-the-baptist-according-to-the-byzantine-tradition/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://www.artbychimevi.com/listing/555933354/byzantine-icon-of-st-john-the-glorious